V Južnej Amerike je ešte stále možné nájsť neprebádané a veľmi zriedkavo navštevované oblasti. Tentoraz sme sa rozhodli navštíviť Bolíviu - naším cieľom je pohorie Cordillera Ocidental, národný park Sajama a Cordillera Apalobamba.
Prvé dni v Cordillera Apolobamba
Cela expedicia, okrem Christiana, ktory pre zdravotne problemy odletel do Rakuska, sa presunula do oblasti Cordillera Apolobamba, ktora je druhym hlavnym cielom expedicie.
Ide o oblast malo preskumanu, ktoru doposial navstivilo iba niekolko expedicii. Odlahlost tohoto regionu dokumentuje aj to, ze cesta z La Paz cca 300 km do Pelechuca trva autobusom 13 hodin cestami, ktore si nasinec vie len tazko predstavit. Vozidla s nizsim podvozkom sa do oblasti vobec nedostanu.
Na vychodnych zrazoch Apolobamby spadajucich do amazonskeho pralesa by sa podla legendy malo nachadzat zlate mesto El Dorado, po ktorom dychtivo bazili prvi spanielski dobyvatelia a z ktorych vacsina nasla smrt prave v horach Apolobamby a pralesov na jej upati. Na upati tohoto pohoria je najmenej prebadany a zvlast nebezpecny prales zvany MADRE DE DIOS, v preklade matka bohov, ktory pohltil nejedneho cestovatela a tiez nejednu dobyvatelsku armadu.
28.máj 2006
Po dlhej 13-hodinovej ceste autobusom sa nasa 6-clenna skupina dostala do mesta PELECHUCO priamo v srdci Apolobamby, ktore lezi vo vyske 3650 m. Po zorganizovani presunu za pomoci mulic, odchadzame na druhy den do udolia Rio Sanchez Cuchu, na konci ktoreho su niektore z cielov nasho posobia v Cordillera Apolobamba.
Presun do zakladneho tabora (BC) trva 6 hodin. BC je vo vyske 4700m na gycovej travnatej luke s este gycovejsim potokom. Nasa pritomnost neuveritelnym sposobom plasi pasuci sa dobytok, co nasvedcuje, ze ludska bytost pohybujuca sa v rozsahu stredne velkej expedicie je tu skutocne velkym prekvapenim.
Na druhy den zdolava cast expedicie horu AZUCARANY (5580 m). Druha cast expedicie zlyzovava fotogenicky snehovy ihlan vysoky cca 5750 m, o ktoreho mene vedieme tiahle diskusie v zakladnom tabore do neskoreho vecera. Identifikovanie nazvu kopca zrejme potrva nejaku dobu, kedze odlahlost a neprebadanost oblasti sa odzrkadluje aj v nedostatku potrebnej mapovej dokumentacie.
Dalsim cielom expedicie by mal byt najvysii vrch tohoto tajomneho pohoria - Chaupi Orko (6044m) a pokus o jeho zlyzovanie.
Odmietnutí v Cordillera Apalobamba
Kdesi z mystickeho oparu, ktory sa k nebu dviha z vlhkych koncin amazonskeho pralesa sa k nebu dviha horsky hreben zahadnych a neprebadanych hor...mysticka, nepreskumana a vyzyvajuca Cordillera Apalobamba...
Tak ako Rastik pisal v predchadzajucom prispevku, vybrali sme sa do Cordillera Apalobamba, aby tu pokracovala prieskumnejsia a dobrodruznejsia cast nasej vypravy...
Hned po prichode nas ocarila subtropicka vegetacia a vlhky vzduch... oproti suchemu altiplanu kontrast, ktory pookrial nase pustou unavene duse:-) Vecer sme este pookriali nad par poharmi piva a potom to cele zacalo...
To ze sa Rastovi, Durcovi a Mirovi podarilo vyliezt na horu Azucarani uz viete.
Druha trojka v zlozeni Herwig, Miso a ja sme sa zatial vybrali na ladovcove plato preskumat miestne kopce. Lyze nas najprv dovliekli na cca 5346m vysoky vrchol, ktoreho meno nepozname, a ktory sme pracovne nazvali Pico Pitchkin na pocest pomenovania, ktorym sa tu pomerne casto castujeme (kolega pitchkin) :-) a aj na pocest 3M pitchkin teamu (3M=Miro, Miso, Martin)...
Odtial sme si obzreli nadhernu sneznu pyramidku, na ktoru sme sa napokon vysarpali. Poslednych 200 vyskovych metrov malo priemerny sklon cca 45 stupnov a hore aj pomerne dobry sneh, ktory na dolnom useku presiel do ladovej platne... Kopec nema zatial zname meno tak sme ho pracovne nazvali Pico Ski Cordillera a tesili sa ako deti z jeho 5740m a nadherneho pohladu naokolo, co sa o chvilku rapidne zmenilo.
Hore lyzovacka ako vino v style keby to tak keby len, bolo takto kazdy den, ale v totalnej hmle, ktora nas tesne po dobiti konciara uplne pohltila. A tu uz zacina pribeh o tom, ako nas napokon Cordillera Apalobamba odmietla...
Pocasie sa zvrtlo a aj na dalsi den (31.5.), kedy sme vyhlasili den pracovneho pokoja a v predtuche prichadzajuceho dna deti sme sa poctivo nadzgavali a zlividovali sme posledne zasoby hruskovicoveho a slivovicoveho vselieku sa pocasie neumudrovalo... ba co viac, na den deti napadol sneh, nebo sa uz nastalo zatvorilo a hmla ako v rohu niekedy sposobovala komplikacie aj pri cestach za malou ci velkou potrebou :-)
1.jún 2006
Rastik nam odisiel 31.5. prec a tak sme sa uz iba v pocte 5 vybrali 1.6. na skusy do sedla Colado Ingles, ktorym sa hmly prelievali hore dolu a dolu hore. Volba padla nepokusat nas orientacny zmysel a duchov hor a tak sme si zaliezli na cca 15 az 18 metrov vysokom a asi 75 stupnov strmom cele ladovca, co bol napokon celkom podareny den.
Pokus o zdolanie Pico de Diarhea (kopec, ktory sme si vyhliadli predosle dni a ktory dostal meno podla traviacich problemov predchadzajucich jeho objaveniu) teda stroskotal a nad tymto marnym pocinom si vecer este poriadne zaplakala obloha nad nami.
Na dalsi den nas o 10am mal vyzdvihnut nas znamy pohonic somarov a mali sme sa rozhodnut pre 2dnovy presun pod Chaupi Orko - najvyssiu horu pohoria, alebo pre navrat do Pelechuca. Chlapovi sme dali akademicke tri hodiny a potom sme ako somari nalozeni 40 kilovymi batohmi zapocali zostup do Pelechuca v poriadnej kose a v dazdiku...
Z Pelechuca sme dnes (3.6.) dorazili do La Paz no nebudeme lenosit a hned zajtra o 6 am sa vydame na cestu za snehmi krala miestnych hor a tronu bozstiev indianskych nabozenstiev - 6423m vysokym Illimani. Ozveme sa najneskor Piatok tak drzte palce a stay tuned!
Illimani, alebo ako zlyžovať trón bohov
Bolo to davno... v casoch pred potopou sveta, ked podla povesti narodov Inka a Aymara este tuto zem obyvali len duchovia, bohovia a obri... Z vrcholu Illimani sa najvyssi z tychto bozstiev - mocny Viracocha pozeral nelubo na arogantneho a zleho obra Mururatu...
A Mururata musel byt poriadny zloduch, lebo prave z vrcholu hory Illimani - tronu bozstiev nanho Viracocha s vykrikom "Sarjama!", co v jazyku Aymara znamena "Strat sa!" z praku vrhol kamen, ktory mu odrazil hlavu...
Ta hlava dopadla daleko odtial do neurodnej pody nahornej plosiny altiplano a stala sa z nej Sajama - najvyssia hora Bolivie...
Uz v roku 2004, ked sme si pocas minulej expedicie s Mirom vypoculi tuto povest, sme s lyzovaniachtivym pohladom pozerali na svahy nadherneho horskeho masivu vypinajuceho sa do vysky 6462m nad La Pazom... Bola to prave posvatna hora Illimani, hrdo sa vypinajuca ponad kotol, v ktorom sa mesto rozprestiera, ozarujuca svojimi snehmi tmave a chladne mesacne juhoamericke noci.
Po uteku pred zlym pocasim z Cordillera Apalobamba preto volba dalsieho kopca bola uplne jasna a o tom, co sme na tejto magickej hore zazili uz viac v tomto clanku.
3.jún 2006
Prichadzame po obede do La Paz a narychlo vybavujeme cez nasho kamosa Huga transport pod Illimani (samozrejme predtym doplname tekutiny a poziviny v miestnej pizzerii). Vsetko klape ako po masle a tak nas mierne prihriaty, ale zato velmi mily a pozorny sofer v nedelu (4.6.) vezie mikrobusom do dedinky Estancia Una... cesta vedie strmymi svahmi nadhernych kanonov, ktore v rannom svetle hraju prijemnymi zemitymi tonmi.
Durco ich zvacsuje na pocetnych zastavkach minimalne na 3 rolky filmu a do dedinky prichadzame okolo 10 am. Okolo pobiehaju prasiatka, hikaju somariky, vsade culy polnohospodarsky zivot. Za silnej podpory somarikov sa teda z dediny vo vyske 3600m presuvame kaslajuc (TB team sa rozsiril na celkovy pocet 5 z 5 zostavajucich clenov expedicie, vsetci na striedacku smrkame a kasleme a miestni nechapavo pozeraju kam sa v takom stave chceme vyteperit) do tabora vo vyske 4600m na nadhernej luke.
Uz z dialky nas hypnotizuje a magnetizuje Illimani - nadherny clenity masiv pozosta-vajuci z 5 vrcholov, mohutnych ladopadov a krasnych skalnatych rebier. Jedna
z najfotogenickejsich hor, ake sme v Bolivii videli.
Rano balime svestky a vyberame sa do vyskoveho tabora vo vyske 5560m s priliehavym nazvom Nido de condores - hniezdo kondorov. Stany mame rozlozene na ladovcovej plosine na vrchu skalnateho rebra, ktorym sme sa teperili hore a pohlad naokolo je nepopisatelny - svahy a ladovce Illimani, smerom na severovychod Huayna Potosi a niekolko dalsich vrcholkov Cordillera Real, na severe Lago Titicaca a na severozapad Sajama, Parinacota a Pomerape :-)
Este rychlo vyprosit od Apu Illimani priaznive pocasie a prijatie na dalsi den a ide sa spat. Vecer este okoreni asi 4 hodiny trvajuca polemika o teplotnoizolacnych vlastnostiach snehu v 3M pitchkin teame a polemika o nasom dusevnom zdravi zo strany Durca.
5.jún 2006
Budik zvoni tento krat kusok neskor - o 4:45 am. Mirovi sa tradicne nechce vstavat no doktor Miso zachranuje situaciu a vari cajik a Milupu na ranajky.
Okolo 6:30 am vyrazame po zapadnom hrebeni na Pico Sur - najvyssi - juzny vrchol masivu. Postupujeme hrebenom, slniecko prekukuje az okolo 9 am a tak drkotajuc zubami krok za krokom stupame hore prekvapivo rychlym tempom.
Sceneria naokolo uzasna, strme svahy a ladopady ostatnych hrebenov a vrcholov naokolo, opojenie sem tam prerusi len hrmot padajucich serakov (ladove veze ktore sa odstepuju pri pohybe ladovcov a mozu byt vysoke az niekolko desiatok metrov, pozn autora :-) Tie vydatne padali aj cez noc, nasa cesta nastastie vedie terenom, ktory seraky neohrozuju.
Prechadzame par ladovcovych trhlin, niektore veru pekne hlboke, a o 11 am sme na juznom vrchole vo vyske 6462m:-)
Par stiskov ruk, pohlady naokolo a zapiname lyze (s vynimkou Durca ktory si ich po predchadzajucich sklamaniach s kvalitou "povrchu zjazdoviek:-)" radsej nechal v La Paz a zostupuje napeso).
Sneh je prekvapivo celkom v pohode.. nieco medzi firnoprasanom zmiesanym s ladovymi hrudkami, mnam mnam... sem tam zladovatela pasaz a par trhlin, z ktorych jednu treba skocit no zatial asi najkrajsia lyzovacka expedicie, co umocnuje aj okolita sceneria. V euforii zostupujeme do vyskoveho tabora a balime stan... prichadzaju nosici, ktorych sme si objednali a znasaju nase velke batohy do dediny. My este na lyziach davame obluk za oblukom po ladovcovom splaze az do vysky 5100 metrov...
Vecer sa nesie v znameni stredoveku. U miestnych sme dali zaklat a upiect jahna... doniesli ho vo vanicke spolu asi s 10 kilo zemiakov, salatu a sladkych zemiakov OKA... rukami trhame kusiska masa a zasnene prezuvajuc pozerame smerom na Illimani... k tomu 15 piv, o ktore sa delime s nasimi nosicmi a potom uz len noc v spacaku pod hviezdami... Zaspavam a sniva sa mi sen o oblukoch kdesi vysoko nad tym trmom vrmom tohoto sveta, kdesi kde vzduch je riedky, sneh je prachovy a slnko mi nespalilo nos.
Dakujeme, Apu Illimani.
Death Road Downhill - downhill s najväčším výškovým prevýšením na svete
Nasa expedicia uz je po viac ako styroch tyzdnoch takmer na konci a tak sme sa na zaver rozhodli zazit este cosi ine no rovnako blaznive, ako zjazd vysokych hor. Tentokrat sme ale miesto lyzi osedlali odpruzene biky, aby sme sa vydali na bicyklovy zjazd z miesta La Cumbre (4620m) do dedinky Yolosa (cca 1100) smerom na mestecko Coroico (vo vyske okolo 1300m) v subtropoch po obavanej "Ceste smrti" dlhej 64km.
Par faktov na zaciatok: vyskovy rozdiel okolo 3500 m, 30km na asfalte a 34 km na prachovo strkovej ceste sirokej asi 2.5m, rychlosti do 70 km/h, vela prachu, kamienkov a nebezpecne uhanajucich sialnecov na autobusoch a nakladakoch, strme zrazy padajuce az o 900metrov nizsie, meno: Camino de la muerte, alebo Death road...
8.jún 2006
Nasadame do dzipu, na ktoreho streche je par bikov s prednym odpruzenim a kotucovymi brzdami. Z La Paz prichadzame na miesto zvane La Cumbre (trosku ma este skrie ladovec, ktory vyzera paradny na zlyzovanie v blizkosti sedla ale hold, ide sa bicyklovat:-) )
Alex, nas sprievodca vsetkym vysvetluje pravidla premavky, ktora je na tejto ceste pomerne vytazenej osobnou a nakladnou prepravou obratena na hlavu. Na nespevnenej casti cesty sa jazdi smerom dolu na opacnej (lavej) strane a prednost ma do kopca iduca premavka.
Po instruktazi to cele zacina. Okolo 70 km/h si to sinieme dolu asfaltovou cestou a predbiehame minibusy a nakladaky. Asi po 20 minutach zjazdu nas caka asi 20 minutovy vyslap, co vo vyskach nad 3700m dava dost zabrat plucam no sme dobre aklimatizovani na vysky na 6000m a tak nas guide nema sancu :-)
Odtialto uz asi na 30. km zacina strkovo-prachova cesta az do Coroica. Krize a pamatne tabule pripominaju na niektorych zvlast ostrych zakrutach ci pri tych najstrmsich zrazoch (az 900m hlboke) tych, pre ktorych tato cesta bola naozaj cestou smrti.
My ale vdakabohu prichadzame asi po 3 hodinach stastne dolu do Yolosy s pomerne hrubou vrstvou prachu a spiny na nasich vyskerenych tvarach a odevoch. Cesta konci v resorte s bujnou subtropickou vegetaciou v udolicku s krasnou riekou. Caka nas bufetovy obed, kmotry je natolko chutny, ze ho po necelej polhodine kuchar musi doplnit pre ostatne skupiny (ale ine sa od 5 vyhladovenych skialpinistov po 4 tyzdnoch na horach ani cakat nedalo), pretoze sme ho kompletne vycistili. K tomu este par piviek a kupanie sa v bazene, pri ktorom nas totalne dostipali male ale nenasytne miestne muchy...
Vecer travime v Coroicu, kde je fantasticka klima a na nas vkus az prihusto kyslika vo vzduchu :-) Darmo, pocas tychto 2 dni sme prvy krat za celu expediciu zostupili do vysok pod 3600m a vytvorili novy vyskovy rekord:-) tento krat ale najnizsia dosiahnuta vyska expedicie / okolo 1100m.
Po noci v Coroicu plnej spievania ludovych pesniciek na miestnom hlavnom namesti pri popijani miestneho rumu sme sa na dalsi den vybrali spat do la Paz, kde pre Mira a Herwiga 11.6. a pre Durca, Misa (ktori este pobudli dva dni pri jazere Titicaca) a mna expedicia skoncila...
Majte sa, hrajte sa!
Naspäť na Slovensku
14.jún 2006
Aj posledni clenovia expedicie stastne pristali na letisku Swechat vo Viedni. Pocas uplynulych 5 tyzdnov nam obrovska motivacia, silny teamovy duch, par dobrych rozhodnuti a neposledne aj velka davka stastia a priazen Apus - duchov hor, umoznili v pohode a zdravi prezit dobrodruzstvo, ktore sa asi v ziadnej cestovke zabookovat neda:-)
Na zaver asi len tolko: Bolivijske hory su nadherne, pivo priemerne a zeny? Pre tie sme sa vratili spat na Slovensko:-)
(koniec)
Zdroj/autor: Rasťo Križan, Maťo a členovia výpravy Ski Cordillera 2006;
Text neprešiel jazykovou úpravou.
