Chodia do sveta aby videli, skúsili a zarobili. Svet však nie je len veľký, krásny a otvorený, ale častokrát aj špinavý, škaredý a zlý...
Tu čas beží veľmi rýchlo, tak ako ľudia na ulici. Všetko sa tu deje za pochodu, ľudia jedia počas chôdze, pijú kávu a kráčajú, ženy v metre si ráno nanášajú make-up, jednoducho všetko tu uteká.
Stala sa zo mňa oficiálna au-pair, starám sa o rozkošného 15-mesačného chlapčeka. Jeho rodičia sú Francúzi, ale on je pravé anglické dieťa, hladné 24 hodín denne a pekne vykŕmené. Je veľmi chutný a stále sa smeje, ani neviem na čom, tak sa smejeme spolu :-) Najradšej má piesok, takže sa večer vraciam do svojej izby a vysýpam zo seba veľa piesku, o rok môžem začať stavať dom. Som veľmi rada, že mám na starosti práve také malé dieťa, ktoré ešte nevie rozprávať, takže sa učíme angličtinu spolu, čítame si leporelo a ide nám to obom veľmi dobre.
Podarilo sa mi prihlásiť sa na kurz angličtiny pre cudzincov a odporúčam to každému Slovákovi, ktorý vycestuje za prácou do Londýna. Prijatiu predchádzal písomný test a ústna skúška priamo u jedného z profesorov Kensington and Chelsea College a tento kurz je úplne zadarmo. Teším sa najmä tomu, že tam spoznám nových ľudí.
Už nemám chorvátskeho kamaráta
Chlapi sa nevedia kamošiť. Nejako sa do mňa zamotal a chcel so mnou robiť veci, ktoré kamaráti nerobia a tu končí cesta kamarátstva a nastupuje celkom iná zákruta... Ale myslím, že veľmi ľahko strávi moje odmietnutie. Môj otec mi vždy hovoril, že kamarátstvo medzi mužom a ženou neexistuje.... Asi je to skutočne len fikcia.
Takže zase sama.... A moja kamarátka u ktorej som bývala mi povedala, aby som sa odsťahovala. Kamarátstvo medzi ženami asi končí vtedy, keď spolu trávia viac ako päť hodín denne. Je to tichá osoba, závislá na televízore a knihách, asi som ju trošku rušila. Takže ja, s mojou začiatočníckou úrovňou angličtiny som si musela hľadať nové bývanie.
Nakoľko pracujem ako au-pair live-out, nemohla som sa nasťahovať k mojej francúzskej rodinke, ku chladničke plnej syrov. Ale dnes som sa úspešne nasťahovala do mojej novej izby, opäť do bytu plného Talianov, ktorí rozprávajú stále veľmi nahlas, takže mám neustále pocit, že sa hádajú...
Muži ma občas oslovujú na ulici a pýtajú sa ma odkiaľ som. Väčšina z nich si myslí, že som Španielka, to robia asi tie vlasy. Ale preventívne som poslala mame e-mail, či mi náhodou niečo nezatajila. Minulý víkend som naďabila na jedného sympaťáka, vyzeral ako Antonio Banderas za mlada. Vraj je bussinesman z New Yorku a práve sa rozišiel s nejakou modelkou. Dosť mi to zalichotilo, že po modelke oslovil mňa. Ale potom, ako som zaplatila dva drinky v bare za neho, s prísľubom že vyberie z bankomatu a vráti mi to a hneď potom sa vyparil, bolo všetko jasné. Jaj, ale človek nepije každý deň s Antoniom :-)
Cez víkend idem na Festival of Life, pozvala ma moja kamarátka konzumujúca prirodzenú stravu. Bude sa to tam hemžiť dredlokovými bylinožravcami, vraj si nebudem vedieť vybrať. Tak neviem... :-)
Ja sa opäť ozvem so správičkami, chystám sa na Londýnske oko, ale je to sakramentsky vysoko, uvidím ako na to zareaguje moja fóbia z výšok...
Vaša Piki
Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám. Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete. www.dromedar.sk
