NA CESTÁCH Madeira - zem vetra

Asi všade tam, kde sú úzke cesty, kde keď sa míňajú dva autobusy, tak zatvárate oči, alebo si vsadíte, ktoré spätné zrkadlo vydrží a ktoré odpadne, a k tomu všetkému sa pridávajú nádherné panoramata, keďže v úrovni vašich očí a hlavne pod vami sa nevyskytuje nič, čo by bránilo výhľadu.

Systém hromadnej dopravy je spoľahlivý, ale skúste zapojiť svoju fantáziu a predstavte si ostrov vcelku hornatý, kde sa rovina vinie iba okolo mora a kde sa autobus musí vyliezť do tisíc metrov nad morom, ak sa chcete dostať na opačný koniec ostrova. To vcelku dlho trvá, aj keď ich vozový park je vcelku dobre vybavený, tak predsa len autobus do kopčeku kúsok funí a cestou dole zase na oplátku plačú brzdy.

Ale poviem vám, šoféri sa s tím vôbec nemaznajú, ostré zákruty berú v plnej rýchlosti, a niektorí z nich sa dokonca pohrávajú s morálkou cestujúcich, keď len tak mimochodom zabudnú použiť brzdy.  Ale za to vcelku často používajú klakson. Nedivila by som sa, keby niekde v pravidlách cestnej premávky stála informácia „pred zákrutou zatrúbiť“, to znamená v praxi „trubte neustále“.

Takže autobus funí a vy ste radi, keď sa za päť hodin dostanete na druhú stranu ostrova aj keď, ten ostrov je malý. O ich autobusové doprave sa dajú napísať litánie, ale ja popíšem už iba jeden malý detail a to ich cestovný poriadok.

• Takže po prvé: dávajte si pozor akou farbou autobusu budete cestovať. Neviem, či poznajú iba obmedzený počet číslic, ale je úplne bežné že jedno číslo autobusu má tri farbičky. Žltá farbička smeruje na sever, červená na západ a zelená ide na východ.
• A po druhé: každá farba autobusu má zastávku v inej časti mesta. Nikdy nenájdete po hromade rozdielne farby autobusov. No na jednej strane je to výhoda, zatial ešte neviem aká, asi tá, že poznávate mesto dokiaľ nenajdete tú správnu zastávku a nevýhoda, keď sa pomýlite určite nestihnete váš spoj.

A myslím, že sa blížim k perličke na záver. Cestovný poriadok neobsahuje časy.

To znamená, že ak  potrebujete do daného autobusu nastúpiť niekde počas cesty, tak si musíte spočítať koľko by mu to asi mohlo trvať, od východiskového miesta, tam ešte časy  uvedené sú, pripočítat k tomu či autobus bude funieť, alebo bude  používať brzdy a potom sa v vašom vypočítanom čase dostaviť na zastávku. Keď sa seknete o pár minutiek, jednoducho máte smolu a počkáte si pár hodiniek na ďalší spoj. No čo, ste predsa na dovolenke.

Prípravy na cestu a prvý deň v cudzine

Prišiel deň D, a my sa chystáme na cestu. Neviem ako ostatní, čo radi cestujú, ale my ešte ani v deň odletu nevieme čo tam chceme vidieť, ako budeme cestovat, či budú viacdenné pochody, alebo sa budeme každý deň vracať, a tak ďalej, a tak ďalej. Jednoducho sme si kúpili mapu, vložili ju do ruksaku, a hurá odlietame. No, aby som nám nekrivdila, tak do ruksaku ešte pribalujeme sprievodcu, teda radšej viacej sprievodcov, a každého v inom jazyku, istota je istota. Podporné materiály pripravené, iba my nie. Ale čo, tak sme si naložili ruksaky na chrbát a vyrazili sme. Však sme mladí, flexibilní, tak uvidíme. Ale musím povedať, že sme mali šťastie a náš prístup se nám nevymstil. 
 
A to už sedíme v lietadle a vychutnávame si začiatok našej dovolenky. Čo som si stihla všimnúť počas letu, bolo to, že keď sme opustili Portugalsko, tak sa lietadlo začalo stáčať k africkému kontinentu. Neviem prečo na všetkých mapách je Madeira nakreslená v úrovni Portugalska. Tak som začala panikáriť, že piloti si určite splietli let, a letíme miesto na Madeiru do Afriky. Keď se môj spolucestovateľ dozvedel, čo sa mi preháňa hlavou, sa na mňa pozrel útrpným pohľadom a vyjasnil mi, že chyba je niekde inde...

Letisko v Funchale je od hlavného mesta vzdialené ešte pár kilometrov, takže hneď v prvý deň  poznávame krásy ostrova prostredníctvom autobusu, ktorý nás čaká pred letiskom a dovezie nás v pohodlí priamo pred hotel. A tu začína naše vlastné cestovanie.

Levada Furado

Vlastne prečo ľudia cestujú na Madeiru? Tento ostrov je známy svojimi levádami. A čo to slovo znamená? V jednoduchosti by sa dalo povedať, že sú to umelo vybudované kanále, v ktorých tečie voda, a ktoré niekedy slúžili k zavlažovaniu políčok. Moj priateľ to vie krásne vysvetlit. „Kedže na severnej strane ostrova viacej prší, tak niekedy v minulosti ľudia boli nútený nejakým lacným spôsobom dopraviť vodu na južnú stranu ostrova, a preto vybudovali systém kanálov. Voda v nich tečie samospádom, a aby nezarastali trávou, tak okolo kanálov se vytvorili cestičky, ktoré niekedy slúžili k čisteniu vody, a teraz slúžia k turistickým účelom“. No neboli tí naši predchodcovia šikovní?

A  my sme si povedali, že sa na jednu z nich pojdeme pozrieť. Vybrali sme si levádu s výhľadom nazývaným Balcoa. Leváda začína v mestečku Ribeiro Frio, ale ako už píšem, tak ešte pred ňou sme si odskočili sa pozrieť na krásny výhľad. Zmierili sme sa s tou myšlienkou, že stretnem davy ľudí, a aj tam boli, ale ten výhľad nesklamal. Dalo by sa povedať, že to bol najkrajší výhľad v ten deň.

Levada bola nekonečná, merala jedenásť kilometrov, viedla neustále po rovine a ešte k tomu bola po stranách zalesnená, takže výhľady vobec nijaké. Pomocou levády sme sa dostali do mestečka Portela. Cestou po leváde sa niektorým „šikovnejším“ podarilo v nej vykúpať. To viete, konečne nejaký ten výhľad a šupito a nožička sa už močí v vode. Aspoň Vám možem povedať, že levády sú hlboké tak po členok a voda v nich nie je veľmi studená. A zároveň som pobavila okoloidúcich.

Konečne mesto Portela. Hodíme očko na cestovný poriadok, začínáme počítať kedy dorazí autobus, ale pre istotu si to necháme potvrdiť domácími a ideme sa pozrieť na kvetinky. A už sedíme v autobuse a hovoríme si, zajtra na výhľady!!

  
Hrebeňovka a očakávané výhľady

Dnes sme mali dá sa povedať, šťastie v nešťastí. Túra mala začínať v sedle Encuameda, ale, nedošli sme tam! Tesne pod sedlom to v autobuse zapraskalo a miesto dopredu sa autobus sunie dozadu. Šofér autobusu neváha, šliapne na brzdu a ups, s cestovaním v autobuse je koniec. Tak my sme popadli ruksaky a ten kúsoček sme si vyšliapali. Tak či tak, nás dnes čaká výstup na pár kopčekov, tak sa aspoň zahrejeme.

V sedle spravíme malý striptíz, zabalíme oblečenie a vyrážame. Máme nádherné počasie, slniečko, bezvetrie. Čo na Madeire nebýva zvykom, takže si to vychutnávame. Na hrebeni se vyskytuje jedno nádherné miesto, kde keď rozpažíte ruky, tak jednou rukou ukazujete na Atlantik na juhu, a druhou rukou ukazujete na Atlantik na severe. A to všetko vidíte, nie že by ste si to domýšľali, ale obidva atlantiky vidíte na vlastné oči. To nádherné počasie nám vydržalo skoro celú našu trasu, a iba pred koncom bolo sedlo, od ktorého sa na druhú stranu valila hmla hustá ako mlieko.

Ešteže sme v tom sedle zostupovali do údolia. Na dnešok sme si vybrali peknú trasu, ale na náš vkus krátku. Tak sme kukli do mapy, no, priatel kukol do mapy a vidí, že jeden kopček sa dá obísť, a že druhou stranou sa vrátime do už spomenutého sedla. No ano, jeden myslel a vymyslel… kompas.. Kedže sme zistili, že hory sú nehorázne členité a bez kompasu a v hmle nebolo možné určiť na akú svetovú stranu sa dívate, tak sa nám podarilo sa na chvílku stratiť. Našťastie sa to dalo vyriešiť rovnakou spiatočnou cestou a žiadny okruh sa nekonal. Takže návrat do sedla Boca dar Torrinhas (1326m) a do mesta Curral des Freiras.

Funchal a delfíny

Všade v múdrych knihách sa píše, že tretí deň má byť oddychový. Tak sme si z toho vzali príklad a motali sme sa iba po hlavnom meste - Funchal. Ale prečo! Ďalšie dva dni sme chceli spraviť  túru na ťažko a prespať na táborisku. Ale ono to nie je také jednoduché ako sa zdá. K tomu prespaniu potrebujete jedno dôležité povolenie. A než ho dostanete, tak navštívite tri úrady. Jeden preto, aby ste sa spýtali, kde to povolenie dostanete, druhý preto, aby vám povedali, že ste na nesprávnom mieste a tretí je konečne ten správny.

Neviem prečo, ale niečo mi to pripomína, len s tým rozdielom, že ste na dovolenke, a behať po úradoch sa vám dvakrát nechce. Ale podstúpili sme to, a za pol dňa čakania to povolenie držíme v ruke. Našťastie toho pol dňa  si spríjemňujeme výletom za delfínmi. A úspešne. Po takej hodinke sa kapitánovi podarilo nájsť pár rodiniek delfínov a foťáky cvakajú a cvakajú. Naspäť sa vraciame okolo druhého najväčšieho útesu na svete, takže foťáky opäť cvak, cvak. Takže nakoniec to nebolo zle prežité dopoludnie.

Ešte stále máme pár hodin k dobru, než si vyzdvihneme velmi doležitý papier, ktorý sme nakoniec ani nepotrebovali, tak sme sa vybrali na prehliadku hlavného mesta. Čo o tom mestu povedať. Kedže sa jedná o hlavné mesto, a tie, já a ani priateľ veľmi nemusíme, sme museli konštatovať, že je to malebné mestečko s hromadou krásnych budov, majú veľmi pekné parky, udržované a dláždené chodníky. Na každom chodníku nájdete vydláždený iný vzor a hlavne je tu čisto. Samozrejme, že sme našli aj polorozpadnuté budovy, ale to k hlavnému mestu patrí.

Slnko je stále vcelku vysoko, tak vyrážame na horu, ktorá sa vypína nad Funchalom a volá sa Monte. Na  Monte je pre turistov pripravená atrakcia v podobe prútených saní, ktoré v sprievode dvoch mladých Madeirančanov, s vami zídu dole. Kedže my máme nohy ešte zdravé, a chceli by sme pokračovať v našej obhliadke, tak sme ich služieb nevyužili, ale predstava, že vás ťahajú dvaja mladí chlapi, to nie je na zahodenie.

Tri kopčeky

A je to tu! Vstávame o piatej hodine ráno, aby sme stihli východ slnka na Pico de Areeiro (1818m). Večer pred tým, sme si s taxikárom dohodli za koľko a o koľkej nás vyvezie autom na kopec, kedže sa tam nemáte ako inak dostať, než autom. Bolo to ťažké stávanie, ale na kopec sme dorazili akurát, keď začalo svitať. Nádherná viditelnosť, ale ten vietor!

V tento deň chceme začať dvojdňový prechod cez hory, a chceme to vziať cez tri najvyššie vrcholy Madeiry, Pico de Areeiro (1818m), Pico das Torres (1860m) a cez Pico Ruino de Santana (1880m) na druhú stranu ostrova. Tak sedíme niekde v závetrí, dávame si raňajky, a uvažujeme čo budeme robiť. Na hrebeň v tom vetre nemá zmysel ísť, ale zvedavosť bola väčšia, tak si hovoríme, že na dohľad je ďalšia vyhliadka, že tam dôjdeme u uvidíme. Tak sme tam došli a uvideli… ideme ďalej.

Ešte chvíľku fúkal silnejší vietor, ktorý sa ale ukľudnil s zdvíhajúcim sa slnkom a zvyšok túry bolo znovu bezvetrie. Cestou stretávame iba pár ľudí, takže sa dala vychutnať atmosféra vysokých hôr. Pomaly se blížime k rozcestníku ukazujúci hodnotu pol kilometru k najvyššiemu vrchu Madeiry  a  „premávka“ začíná hustnúť. Bodaj by nie, keď sme na spiatočnej ceste na druhú stranu hory zistili, že na vrchol sa dá z druhej strany dôjsť v lodičkách a sukienke. Z druhej strany totiž je tak približne pol hodiny cesty velké parkovisko a odtiaľ smerom na vrchol vedie vydláždená cesta s miernym stúpaním. Takže sme na vrchol dorazili s davom turistov, čo je lahôdka pre nás obidvoch. Keď sme nasýtili svoj zrak okolitými krásami, zostupujeme z vrcholu do nížin.

Opäť sme boli veľmi rýchli, tak meníme svoje plány, už po niekoľkýkrát  a rozhodujeme sa, či sa vrátiť do Funchalu. Je nám ľúto stráviť celé dopoludnie na táborisku, a ani nám nevadí, že našu celú túru robíme na ťažko úplne zbytočne, a tak sa vydávame na druhú stanu ostrova do mesta Santana.

Santanu sme vôbec nemali v plánu navštíviť, ale neľutovali sme toho, kedže v tomto meste možete vidieť ich starú klasickú architektúru, a to domčeky v tvaru A, ktorých strecha je pokrytá slamou a okná sú orámované modrou farbou. Je to veľmi milé na pohľad. A tu naše putovanie končí, tak opäť nasadáme na autobus smer Funchal a neskoršie večer už sedíme v lietadle smer domov... 

A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec. Bola to pekná dovolenka, s pekným počasím a s milými ľuďmi...

• Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám. Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete
   

Zdroj/autor: J.Kučerová,drom (text neprešiel jazykovou úpravou)

VIDEO Madeira - Funchal