NA CESTÁCH Dve blondínky na cestách

Som odchovaná na talianskych pesničkách, ktoré som spievala ako dieťa bez toho, že by som vedela čo spievam. A hoci už nemám sladkých osemnásť, začala som sa učiť taliančinu a celkom mi to ide. Ale začnem od začiatku.

Jedného dňa ma hrozne nahneval manžel, lebo kvôli pracovným povinnostiam zrušil našu rodinnú dovolenku. Ja, cestovaniachtivá blondínka som mu to nemohla odpustiť a vtom som dostala krásny nápad – Taliansko – moja dávno vysnívaná krajina. Taliansko ako Taliansko, ale s kým? Sama s troma deťmi ? To neprichádzalo do úvahy.

Zdvihnem telefón a volám mojej, zatiaľ bez záväzkov, dobrej kamoške: „Čau cicuš, baľ kufre, ideme do Itálie.“ „Čo ti šibe, kedy?“ ozvalo sa v telefóne. „Vo štvrtok, teda pozajtra,“ hovorím. „Dobre a ako?“ pokračujeme v konverzácii.

Ja som predtým v návale negatívnych emócií zistila, že slovenský Rím, čiže Trnava, a taliansky Rím sú celkom dobre spojené autobusovou dopravou. Zistila som, že existuje akási dopravná spoločnoť Sira, ktorej autobusy jazdia zo Slovenska do Talianska a naspäť dva krát do týždňa. A cesta z Trnavy do Ríma netrvá tak dlho, aby sme to nezvládli.

Keďže kamoška, mimochodom tiež blondínka, je podobne ako ja žena činu, vo štvrtok popoludní sme stáli na autobusovom nástupišti v Trnave a usmiate a plné očakávaní sme čakali na autobus do Ríma. Tak sa začala naša výprava za dobrodružstvom v kolíske našej civilizácie.

Po ceste plnej našich bláznivých nápadov k programu, po prebdenej noci a po vyčerpávajúcej ceste Apeninským poloostrovom sme sa v piatok popoludní konečne vytackali z autobusu v Ríme a  šli sme hľadať ubytovanie. Na odporúčanie nášho zlatého pána šoféra sme mierili do miestnej časti Rebibia, kde sa nachádza Istituto salesiano – akýsi seminár pre budúcich kňazov, ktorý slúži cez prázdniny ako ubytovňa pre turistov.

Dve vzdelané Slovenky – cítili sme sa ako doma. Ja nemčinárka, priateľka angličtinárka, obidve učiteľky, bol by v tom čert, aby sme sa nedohovorili s obyčajnými Talianmi. Nakoniec po desiatych záchvatoch plaču od smiechu milá pani na vrátnici konečne pochopila, že potrebujeme nocľah, a to hneď aspoň na tri – štyri noci. Ako zázrakom, mali jednu izbičku voľnú a tak sme sa ocitli medzi Japoncami a ostatnými exotickými turistami, ktorí tu tiež bývali.

Poviem vám, nie je nič krajšie, ako zobudiť sa ráno v Ríme, v pohodlnej posteli, síce oťapení z predchádzajúcej noci, ale aspoň oddýchnutí a plní očakávaní. Po rannej sprche sme už ponáhľali objavovať krásy tohto mesta. A že ich bolo veľa, to je teda pravda. Stáli sme v nemom úžase pri Fontáne di Trévi, pri nádhernej budove Vittoriáno, pri Panteóne či pri Koloseu. Ja, slušne a nábožensky vychovaná osoba som sa samozrejme nemohla dočkať, kedy uvidím Vatikán. A aj som si ho poriadne vychutnala, s prehliadkou Baziliky sv. Petra, s nedeľňajšou slávnostnou omšou a s požehnaním od pápeža.

Nemám priestor, aby som tu opísala všetky krásne chvíle strávené v Ríme, tie tri krásne teplé večery pri zmrzline na Piazza Navona alebo na Španielskych schodoch, ale nám zostanú navždy v srdci. Ak chcete vedieť viac, musím pokračovať.

Na štvrtý deň sme sa vlakom odviezli do Benátok – do mesta, ktoré smrdí, ako ho nazývajú tí, čo tam ešte neboli. Do stanice Santa Lucia sme prišli v noci. „Čo budeme robiť do rána, možno nás niekto na lavičke okradne,“ hovorili sme si po ceste tam. /hlúpe blondínky/

Keď sme vyšli zo stanice, naskytol sa nám fantastický pohľad. Pred nami voda, trblietajúca sa vo svetle farebných lámp, vľavo nádherná stavba obrovského chrámu a krásna malá ulička, plná ľudí, v ktorej pulzoval život, na aký nie sme my vôbec zvyknutí. Vydali sme sa uličkou, smerom k San Marco Piazza a na každom kroku sme videli malé hotelíky, ktorých recepční lákali turistov, aby sa u nich ubytovali. Vybrali sme si malý ale vkusný a čistučký hotel, nie drahý, v rámci našich možností.

A ešte v tú istú noc sme neodolali čaru tohto mestečka a ponáhľali sme sa na Námestie sv.Marka, užiť si tú nádhernú atmosféru, aká vládne len v Benátkach. Obrovské vysvietené námestie, luxusné kaviarne s orchestrami, ktoré hrali najkrajšie melódie svetových majstrov, stánky s obrazmi, maliari, kresliaci portréty na počkanie a mladí taliani, predávajúci ruže. Nádherná atmosféra, kto to nezažil, nevie si to predstaviť.

V Benátkach sme strávili ďalšie tri nezabudnuteľné dni, prezreli sme si kopec chrámov, obdivovali sme, hlavne moja kamoška, mladých urastených gondolierov a kúpili sme niekoľko maličkostí na pamiatku.

Po týchto krásnych chvíľach prišiel čas, kedy sme sa opäť museli vrátiť do reality. Nastúpili sme v Benátkach na autobus, zvítali sme sa s našim starým známym šoférom a o niekoľko hodín sme už vystupovali v našom Ríme – v Trnave.

Po našich skúsenostiach sme sa doma vrhli obidve na Taliančinu pre samoukov, našťastie od septembra otvárali v našom meste kurz taliančiny, tak sme sa prihlásili. Niežeby sme sa neboli v Taliansku dohodli po anglicky alebo po nemecky, ale taliančina je taliančina a tej rozumie aj každý jednoduchý obyvateľ tejto krajiny. A hlavne, je nádherná.

A ako to dopadlo s mojím manželom? Po niekoľkých dňoch nás hnev prešiel a on bol rád, že som doma. A keďže moja priateľka je momentálne na materskej dovolenke a užíva si svoju malú dcérku, na najbližšie potulky po Taliansku už budem musieť ísť s manželom alebo s celou rodinou...

Zdroj/autor: H.,drom

Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám...  Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete.