Prvá písomná zmienka o obci Beladice v Zlatomoravskom okrese pochádza z roku 1156. História Beladíc v ich súčasnej podobe sa však začala písať až o 820 rokov neskôr, v roku 1976, keď sa k obci pričlenili aj dediny Malé a Veľké Chrašťany a Pustý Chotár.
Beladice tak tvoria štyri časti, ktoré boli kedysi samostatnými obcami. Podľa starostu Mária Žáčika sú dnes obyvatelia z rôznych častí dediny rodinne poprepájaní, v roku 2011 sa tu však aj napriek tomu konalo referendum, pomocou ktorého chcela časť miestnych lokálpatriotov presadiť zmenu názvu obce na Chrašťany Beladice. Referendum však bolo neúspešné a názov dediny sa nezmenil.
V niekdajších samostatných obciach v minulosti žili vplyvné šľachtické rody, ktoré tu po sebe zanechali aj svoje honosné sídla. V Beladiciach sa tak do dnešných čias zachovali tri kaštiele. Z nich je však zrekonštruovaný a využívaný ako hotel s plavárňou, tenisovými kurtmi, kongresovým centrom, parkom a ďalším zázemím iba kaštieľ v Pustom chotári. Ďalšie dve šľachtické sídla postupne chátrajú.
Neoklasicistický kaštieľ v Pustom Chotári je aj s parkom národnou kultúrnou pamiatkou. V roku 1820 ho dala vybudovať rodina kráľovského radcu a podžupana Tekovskej župy Karola Jesenského. Neskôr sa stal majetkom šľachtickej rodiny Szirányi – Ötömös, od ktorej ho odkúpil barón Henrik Lindelóf. Kaštieľ prešiel začiatkom 20. storočia do rúk rodiny Krausových a neskôr Ďurčanských. Po druhej svetovej vojne v ňom bola základná deväťročná škola. V rokoch 1998 až 2003 sa tu uskutočnila rekonštrukcia, počas ktorej kaštieľ dostal svoju dnešnú podobu a stal sa z neho Park Hotel Tartuf.
Kaštieľ v časti Beladice patril šľachtickému rodu Szentiványi. Po vojne bol ich majetok skonfiškovaný a spolu s honosným sídlom prešiel do rúk štátu. Až do roku 1993 tu sídlilo poľnohospodárske učilište. Po jeho zániku prešiel do rúk súkromného vlastníka. V jeho areáli je dodnes možné vidieť niekdajšie mauzóleum rodiny. „Szentiványiovci ho dali vybudovať na pamiatku svojej 14-ročnej dcéry, ktorá tragicky zahynula po páde z koňa. Výzdoba jeho honosného interiéru bola dielom svetoznámeho sochára Jána Fadrusza. Dnes je, žiaľ, mauzóleum v schátranom stave,“ skonštatoval Žáčik. Vo veľmi zlom stave je aj kaštieľ rodiny Szirányiovcov vo Veľkých Chrašťanoch, z ktorého zostali už len obvodové múry. „Je v súkromných rukách a obec naň nemá dosah,“ vysvetlil starosta.
Ako pripomenul, existencia šľachtických sídiel kedysi priamo ovplyvnila aj pracovné zameranie obyvateľov jednotlivých dedín, ktoré dnes tvoria Beladice. „Pri kaštieľoch to boli predovšetkým remeselníci, ktoré tvorili ich zázemie. V Beladiciach to boli napríklad kováči, strojníci, sedlári, kolári a ďalší. V Pustom chotári to boli okrem remeselníkov často aj cudzinci. Bol tu napríklad staviteľ z Viedne, záhradníci z Bavorska a Čiech, vychovávateľky z Pešti, či správca majetku z Rakúska. Služobný personál teda pozostával väčšinou z cudzincov, ktorí však s pôvodným obyvateľstvom nesplynuli a ich stopa sa postupne stratila,“ uviedol Žáčik.
Vo Veľkých a Malých Chrašťanoch podľa jeho slov zasa žili hlavne roľníci a gazdovia. „Boli to ľudia so silným vzťahom k pôde. Aj preto tu roľnícke družstvo vzniklo neskôr ako v okolitých dedinách. Povojnové časy a zmena režimu po roku 1948 sa potom pomerne nepriaznivo dotkla obyvateľov všetkých dedín, ktoré dnes tvoria Beladice. O svoje majetky prišli šľachtické rody, ale aj gazdovia, ktorí boli označení za kulakov a ich majetky im boli skonfiškované,“ dodal Žáčik.
