NA CESTÁCH Trblietavá droga

„Kde na svete sa ti to podarí? Možno v Hollywoode,“ usmieva sa Dalibor Šiša. Slovák, ktorý sa pred rokmi rozhodol zakotviť tu: v Novom Južnom Walese, v Lightning Ridge, jednom z najväčších nálezísk opálov v Austrálii.

Cesta autom zo Sydney do opálového náleziska vo vnútrozemí trvá celých deväť hodín. Teda skoro toľko, koľko sme strávili v boeingu, ktorý nás zo Singapuru preniesol do krajiny kengúr, medvedíka koalu, dobrého vína a, samozrejme, opálov. Cesta sa vinie ako nekonečná šnúra krajinou, bez zatáčok. Na tráve sa pasú kengury, alebo iba tak sedia jedny vedľa druhých pozdĺž vozovky. V noci ich hypnotizujú svetlá, a tak sa často stane, že niekomu skočia pod auto,“ vysvetľuje ďalší zo slovenských emigrantov v Austrálii Ludo Paulech, prečo vidíme toľko mŕtvych zvierat. Väčšina veľkých vozov je vybavená oceľovým nárazníkom, ktorý chráni pred zrážkou so zvieratami. Kengura totiž dokáže zdemolovať celé auto.

Konečne sa dostaneme do Lightning Ridge, mestečka, o ktorom nik nevie, koľko ľudí tu vlastne žije. Cesta sa rozširuje a nás už víta obrovská bledomodrá práčka opálov. Vyzerá tak trochu ako obrovská miešačka. Hneď napravo je navezená halda zeme. Kto má chuť, môže si v nej skúsiť nájsť svoj opál. „Veľmi to nemá cenu, už je to prehrabané. Ale nebojte sa, odhadom dva až tri kilometre od mestečka sú vysypané kopy vyťaženej hliny. Môže v nich hľadať každý a vždy sa v nich niečo nájde. Síce iba malé kúsky, ako dekorácia do pohára, ale ten pocit je úžasný. Najlepšie to býva po daždi. Nánosy zeme voda odplaví a opály sa nádherne trblietajú,“ radí naša česká sprievodkyňa Jana Oukropcová a významne poklepkáva na rozprašovač s vodou. Je vraj dosť tých, ktorí sa živia hľadaním v kopách. Nepotrebujú totiž nijakú techniku, a teda ani nijaké investície. Stačí šťastie.

Pre tých, ktorí si chcú priviezť domov poriadny kus, alebo túžia po šperkoch, je na hlavnej ulici k dispozícii množstvo opálových obchodíkov. Sami „kopáči“ však opálmi často pohŕdajú. Vidia v nich iba zdroj príjmov. „Za opálmi vidím iba peniaze, nikdy by som si ich nekúpil. To rád prenechám na turistov z Japonska,“ smeje sa Dominik Šiša. V Lightning Ridge žije už sedemnásť rokov.

Slovák zlatokopom

Obyvatelia bývalej Juhoslávie, Nemci, Maďari, Angličania, ale aj Česi a Slováci. Austrálčana tu nájdete iba ťažko. Sú tu vlastne emigranti. Tak ako Dominik, jeho žena a dvaja synovia z prvého manželstva. „Sotva sme emigrovali do Austrálie, začal otec pracovať ako pokrývač. Robil to však iba pol roka – a mal už toho dosť. Hľadať zlato, to bol vždy jeho sen. A tak sme sa vybrali na štvormesačnú cestu po Austrálii nájsť si miesto, kde budeme žiť. Vyhral Lightning Ridge,“ spomína Dominikov syn Roman.

Otec a obaja synovia začínali s krompáčmi. Keď sa im začalo dariť, mohli zmodernizovať techniku. Najprv kúpili elektrickú zbíjačku. Potom malý nákladný voz a kompresor. Nasledovala vzduchová zbíjačka a automatická kladka. „Po čase som dostal šancu letieť do Thajska do školy, kde učia o drahých kameňoch. Otec a brat pokračovali v hľadaní, ja som dva roky študoval,“ hovorí Roman, ktorý si na štúdiu v Thajsku pochvaľuje najmä získanie skvelých kontaktov na znalcov drahých kameňov z celého sveta.

Zo všetkého najdôležitejšie je získať dobré miesto. Hľadač opálov si za určitý poplatok kúpi od banského úradu územie, na ktorom má právo hľadať – claim. „Ale lepšie je čakať, kým sa niekomu skončí registrácia. Aj ja stále čakám na jednu baňu. Už štyri roky v nej nik nepracuje, ale registráciu si stále drží. Poznám človeka, ktorý takto čakal 15 rokov. A nakoniec sa mu to oplatilo. Báňou, ktorú takto získal, totiž viedla žila,“ vysvetľuje Roman Šiša.

Smrť za rohom

Nálezisko je vlastne samá diera. „Treba byť veľmi opatrný. Keď baník skončí prácu vo svojom nálezisku, mal by ho zasypať. To sa však v minulosti nerobilo a kopáči diery v zemi iba prekrývali dreveným poklopom. Tie väčšinou zhnili. V krajine sú tak desiatky otvorených jám. Spadnete dolu, a už vás nik nenájde,“ varuje Ludo Paulech. Tiež si musíte vziať pevné topánky – pre kaktusy. Tieto rastliny, obsypané ostňami s háčikom na konci, dokážu preraziť aj podrážku. „A dajte si pozor na hady,“ pripomína Jana Oukropcová. O smrteľne jedovaté hady či pavúky, dokonca aj tie najjedovatejšie na svete, nie je na austrálskom kontinente núdza. To však nie je jediné nebezpečenstvo, ktoré číha na kopáčov. Okrem uvoľnenia jedovatých plynov môže v podzemí dôjsť k zosuvu pôdy.

„Do puklín dávame kusy zápaliek. Keď ráno vidíme, že vypadli, znamená to, že sa zem skôr či neskôr zrúti a musíme utiecť. Miesto podopierame. Raz sa však aj tak stalo, že sme prišli, a všetko bolo zasypané,“ rozpráva Roman Šiša. „Kopali sme, a naraz sme mali dieru, že by sa v nej otočil autobus. Potom bolo už iba otázkou času, kedy to spadne.“ Za posledných päťdesiat rokov zahynulo pod zemou asi 30 ľudí. Zrejme verili, že baňa vydrží. Tragédie mali jediný pozitívny dosah: v mestečku sa začalo so školeniami ako na to, aby sa baňa nezrútila. Nič povzbuzujúce predtým, než vlezieme do hlbín zeme.

Do vnútra zeme

Zostupujeme do hĺbky piatich metrov. Keď sa začína kopať, príde mašina a vyvŕta do zeme takú dieru, aby sa mohol kopáč do nej pretiahnuť. Zostupujeme a zadkom sa otierame o strop otvoru. Pre klaustrofobika nič príjemné. „Záleží, kde narazíme na žilu. Môže to byť v piatich, ale aj v dvadsiatich piatich metroch. Najhoršie je preraziť tunel. Sotva sa dolu dostane technika, je to v pohode,“ hovoria muži. Helma? Poistka? „Načo? Nik nás nepoistí!“ smejú sa naši sprievodcovia.

Dole pod zemou je priestoru už dosť. Steny sú osvetlené a podopreté trámami. Ale aj tak je to zvláštny pocit. Aspoň že nie je horúco. Pod zemou sa drží konštantná teplota dvadsaťpäť stupňov. Radšej sa rýchle vraciame na vzduch. „V lete začíname včas ráno. Už aj o štvrtej. Naozajstná zima je tu iba mesiac v roku. Po zvyšok roku je horúčava, v lete je cez poludnie hore päťdesiat, to utekáme a pokračujeme až večer,“ upozorňuje na horúčavy Roman Šiša.

Ako také hľadanie pokladu vlastne prebieha? „Kopeme hlinu. Niekedy je mokrá a mäkká, inokedy suchá a tvrdá ako betón. S krompáčom sa nám podarí zdolať dva metre za týždeň, s hydraulikou päť metrov za dve hodiny. Niekedy odstreľujeme. Vykopanú zem dáme do nákladného voza, máme tam miešačku s motorom. Hlinu zmiešame s vodou a čakáme. Niekedy to trvá dve hodiny, inokedy dva dni. Potom z nej vyjde blato – kaolín. Na dne zostanú kamene a piesok. Dáme spiatočku a čakáme, čo vyjde. Keď sú tam opály, nasleduje ručné brúsenie. Máme vlastnú brusiareň. Brusičov je tu niekoľko, a kto chce, môže za nimi prísť. Hlavné je mať k brusičovi dôveru, pretože neodborným zaobchádzaním môže opál načisto zničiť,“ opisuje Roman.

Modré a fialové opály rozdá. Nemajú cenu. Kamene, ktoré sa nedajú vybrúsiť, skončia pokope vo vrecku s cenovkou a hneď idú na predaj. Iba tie najlepšie kusy sa predávajú obchodníkom. Cena je spočiatku nadhodnotená na dvojnásobok a potom sa dojednáva. Pravidelný sobotňajší rituál, bez ktorého by sa obchod nezaobišiel. Na pultoch zlatníctva a krámikov so šperkmi potom turisti kupujú opály predražené až na päťnásobok kúpnej ceny.

Na pozemkoch si veľa dobrodruhov postaví chatrče z vlnitého plechu a v nich bývajú. Bez vody, kanalizácie a elektriny, aj keď tú si môžu vyrobiť vďaka generátorom na naftu. Napokon sú to tí, ktorí nemali šťastie. Niektorí žijú naozaj biedne. Šišovci, tak ako všetci ostatní, ktorí si už niečo zarobili, majú rodinný dom. Vďaka večnej horúčosti ani nepotrebujú používať bojler na ohrev vody. Varia si vlastné pivo, pečú vlastný chlieb.

Prichádzame do miestnej krčmy. Ťažko povedať, kto je boháč a kto nie. Zaprášení muži s vysušenou pokožkou... Tamten vyzerá ako žobrák, ktorému by ste dali na pivo. Našiel za dvadsať-tridsať miliónov, ale nechváli sa. Ten, ktorý to robí, obvykle nemá nič. Medzi kopáčmi je kopa obrovských boháčov a ešte väčšie množstvo celkom chudobných ľudí. Rozdiely medzi nimi však nevidíte. Sú tu ľudia s univerzitou, ktorí z nejakého dôvodu zanevreli na „normálny“ život, skrachovali alebo podľahli opálovej horúčke, aj tí, ktorí sa schovávajú pred zákonom. Ale, samozrejme, v Lightning Ridge žije aj množstvo obyčajných ľudí, ktorí iba dúfajú, že raz nájdu veľké opálové ložisko, a zbohatnú. Nik na nich nehľadí pohŕdavo. Austrálčania sú tolerantní. Nesúdia.

Istota zárobku neexistuje. Šiša a synovia majú preto ešte ďalšiu prácu. Dominik stavia, Roman sa stará o tunajší plavecký areál, ktorý si postavili miestni v Lightning Ridge, najmladší Andy sa živí ako kuchár. „Vždy nájdeš nejaké opály, ale keď nemáš šťastie, skôr ti to iba vráti náklady, ktoré do kopania investuješ,“ vysvetľuje. „Poznám asi päťdesiat ľudí, ktorí našli opály za vyše milióna austrálskych dolárov. Otec raz, za iba dve hodiny vykopal za desať tisíc. Našiel aj kúsok za päťdesiattisíc. Svokor nakopal štyri nákladné vozy a dali mu asi desať miliónov dolárov. Za jediný deň. Čím viac sa darí, tým viac nových ľudí prichádza. Vždy to tak bolo. Je to ako zlatá horúčka. Ideš dolu, kopeš, nájdeš. To láka ďalších a ďalších,“ tvrdí Roman. A dodáva: „Ale už je to asi sedem rokov, čo sa nám podarilo dobre si zarobiť. Materiál je oveľa drahší ako predtým a cena opálov, naopak, o polovicu klesla.“

Každému hrozí, že mu do bane vniknú zlodeji. Základom preto je, nevystavovať bohatstvo na obdiv. „Zlodejov neustrážime. Majú dostatok času nás sledovať. Skončíme o siedmej večer, a zlodej nám za niekoľko hodín vyberie celú baňu. Za jednu noc podľa úlomkov zoberú aj za stotisíc. Nič s tým nenarobíme,“ konštatuje Roman.

Nijaké starosti

Je večer, teplota klesla na tridsať stupňov Celzia. Na konci mesta sú termálne pramene. Relaxácia po náročnom dni. Horúci prameň uzavretý do kruhového bazéna s hĺbkou asi 1,8 metra a aj do detského ,,brodiska“ slúži pre každého. V horúcom kúpeli sa síce nedá veľmi plávať, ale leňošiť určite. Nič sa tu neplatí. Ani sprchy, ktoré využívajú tí menej šťastní, žijúci v búdach bez vody. Je život v Lightning Ridge naozaj taký náročný, ako sa počas dňa zdalo?

„Je to jednoduché. Musíš hľadať. Kopať. Mať mozole. Stratiť pojem o tom, aký je deň a koľko je hodín. Hodinky tu má málokto. Je to droga. Stále čakám, čo nájdem, nikdy neviem, čo bude v náleze. Do báňa už nechodím každý deň. Možno iba raz za týždeň. Ale s vedomím, že môžem nájsť toľko, čo by som si inde nezarobil ani za desať rokov života. Som do svojej práce zamilovaný ako do nejakej ženy. Ale sny o tom, že som našiel poriadny poklad, tie nemám. Spíme ako deti, každé ráno máme tváre ako deti. To preto, že nemáme nijaké starosti. Ale raz – raz by som chcel nájsť zlato,“ uzavrie Dominik.

Čo rozhoduje o kvalite opálu

• Základná farba a brilancia – zjednodušene povedané, čím farebnejší, tým lepší. Najvzácnejšie sú opály s čiernym pozadím. Ďalšími základnými farbami sú biela, sivá, hnedá. Existujú tiež číre opály, ktoré sa nazývajú kryštalické a takmer číre (semikryštalické). Najlepšie kúsky hrajú farbami aj pri nie príliš dobrom osvetlení.
• Tvar opalizujúcich farieb – farby sú zoskupené rôznym spôsobom. Tvar jednotlivých segmentov môže byť bodkovitý, iskrovitý, kockovitý aj iný. Medzi najcennejšie patria kockovité farebné škvrny nazývané harlekýn. Čím sú väčšie farebné škvrny, tým sa opál považuje za cennejší.
• Farba opalizácie – opál môže opalizovať jedinú farbu, ale častejšia je kombinácia niekoľkých. Za najvzácnejší sa považuje opál s najvýraznejším zastúpením červenej farby, nasleduje oranžová, zelená a modrá.
• Hrúbka opalizujúcej vrstvy – býva rôzne hrubá, v niektorých prípadoch dokonca môže opalizujúca vrstva zaberať celý objem nájdeného kameňa.
• Brús – brús je neoddeliteľnou súčasťou úpravy kameňa, môže ho navždy znehodnotiť. Hodnotí sa tvar, typ, proporcie a finálne zhotovenie, prítomnosť zvyškov pieskovca a sadrovca či výskyt prasklín.

Zdroj/autor: Ľudia a zem 5/09 (slov.edícia), Jana Heřmánková

VIDEO Lightning Ridge