Nešťastný génius: Prenasledovala Beethovena smola v láske?

 

Už ako mladý chlapec sa Ludwig van Beethoven (1770 – 1827), žijúci spolu s rodičmi a súrodencami v Bonne, pokúša nadviazať prvé milostné vzťahy s miestnymi dievčatami. Skôr než o city hodné dospelých osôb sa ale jedná o lásku detskú či bratsko-sesterskú. Jednou takou je aj Eleonore von Breuning (1771-1841), ktorá vďaka spoločenskému postaveniu svojej rodiny pomôže mladému hudobníkovi presadiť sa. Obaja sa do seba bláznivo zamilujú. Ich láske ale nie je dopriate. Eleonore je dievča z vyšších kruhov, zatiaľ čo Ludwig je prostý občan.

 

Cez city k úspechom

2. novembra 1792 Beethoven odchádza do Viedne a už svoju detskú lásku nikdy neuvidí, zostávajú spolu ale v kontakte pomocou korešpondencie až do konca Ľudovítovho života. Ten v rakúskej metropole vidí šancu, ako uspieť v hudobnom svete a nájsť si pravú lásku na celý život. Zatiaľ čo v pracovnom živote sa mu darí, v tom milostnom už toľko nie. Nadväzuje iba krátkodobé známosti, predovšetkým so ženami vyššieho spoločenského postavenia – zrejme preto, aby sa sám dostal do lepších kruhov.

 

Rázne odmietnutie

„Ste ohyzdný a polovičný blázon,“ odmieta dosť nevhodným spôsobom žiadosť o ruku od už známeho hudobníka speváčky z Bonnu Magdalena Willmannová (1771–1801). Či bol Beethoven skutočne šialený, sa dodnes vedú spory. Rovnako ako o to, ako v skutočnosti vyzeral. Mnoho podobizní ho vystihuje ako muža s podsaditou svalnatou konštitúciou, odhodlaným výrazom v tvári a jeho uhrančivý pohľad a husté havranie vlasy mu pridávajú na ešte väčšej prestíži.

Nie je preto divu, že sa do neho zamiluje toľko žien. Lepšie povedané, zamilujú sa do legendy. V skutočnosti však mal byť skladateľ malého vzrastu, krívať na jednu nohu, mal mať niekoľko jazvičiek na tvári, zrejme po kiahňach, a ďalšie nerovnosti v tvári. Aj keď Magdalena nie je jedinou ženou, ktorá ho odmieta ako muža, je prvá, ktorá na jeho srdci zanechá škaredé šrámy.

 

Príliš zmyselný

O šesť rokov neskôr Beethoven prežíva milostné poblúznenie so svojou 16-ročnou študentkou hry na klavíri, Giuliettou Guicciardiovou (1782–1856). Ani jej nie je náklonnosť jej učiteľa nepríjemná. Zamilovanosť im ale vydrží iba dva roky, počas ktorých sa k sebe správajú skôr ako dobrí priatelia než ako milenci či partneri.

A dlho netrvá ani jeho vzťah s čerstvo ovdovelou grófkou Josephinou Brunsvikovou (1779-1821), ktorej sa od roku 1804 dvorí. Ona však jeho city neopätuje a k láske, ktorú k nej skladateľ chová, sa vyjadrí v osobnom liste: „Ešte skôr, než som Vás spoznala, naplnila ma Vaša hudba entuziazmom pre Vás. Dobrota Vášho charakteru a Vaša náklonnosť to ešte zvýšili. Táto prednosť, ktorú ste mi poskytli, potešenie zo spoločenského styku s Vami, mohla byť najkrajším skvostom môjho života, keby ste ma boli milovali menej zmyselne. Hneváte sa na mňa, pretože túto zmyselnú lásku nemôžem uspokojiť. Musela by som zraniť sväté zväzky, keby som dopriala sluchu Vašej túžbe.“

Potom si vymenia ešte niekoľko listov a definitívne sa prestanú stýkať v roku 1807. Sklamaný nepriazňou osudu, napíše hudobník jednému zo svojich priateľov list, v ktorom vlastne hovorí sám k sebe: „Nech tomu teda tak je, Tebe, úbohý Beethoven, nie je zvonku dané žiadne šťastie, Ty si musíš vytvoriť všetko šťastie v sebe samom, priateľov nájdeš len v ideálnom svete.“

 

Eliška, alebo Tereza?

Ďalšiu ranu do Beethovenova už tak zničeného srdca zaráža Therese Malfattiová (1792-1851), ktorá tiež odmieta jeho žiadosť o ruku, vyslovenú roku 1810. On jej pritom mal zložiť jednu z najkrajších skladieb, ktorá vznikla pod jeho rukami - Für Elise (Pro Elišku). Nemecký spisovateľ Ludwig Nohl (1831-1885), ktorý po Beethovenovej smrti objaví jej partitúru, ju prepíše a predstaví verejnosti.

Má sa ale dopustiť osudovej chyby - skladbu následkom zlého odpisu pomenuje Pre Elišku aj napriek tomu, že sa tak pôvodne nemenovala. Navyše nie je známe, že by v čase, keď ju Beethoven komponoval, bola v jeho živote nejaká Elisabeth alebo Elisa. Má sa preto za to, že skladba tak skutočne patrila jeho vtedajšej láske Therese Malfattiovej.

Verejnosť si ale ako o Beethovenovej múze šušká aj o 17-ročnej sopranistke Elisabeth Röckelovej (1793–1883), ktorá sa roku 1813 vydala za jeho dobrého priateľa Johanna Nepomuka Hummela (1778–1837). A ako možná kandidátka na adresátku slávnej skladby sa javí aj 13-ročná Elise Barensfeldová (1796 – po r. 1820), ktorej mal Beethoven túto skladbu venovať, aby ukázal svoju náklonnosť k Therese Malfattiovej, ktorá Elise dávala hodiny klavíra. Pravdu o tom, komu skutočne skladba patrí, si ale skladateľ zobral so sebou na onen svet.

 

Rozumie mu ako nikto

Nezdary v láske s Ludwigom tak zamávajú, že sa inak spoľahlivý a pracovitý umelec rúca a nie je schopný napísať jedinú notičku. Odchádza si preto oddýchnuť do českých kúpeľov, do Teplíc. Tu napíše svoj vôbec najvášnivejší osobný list na desať stránok neznámej žene, ktorú sám tituluje priezviskom „Nesmrteľná milenka“. O koho ide, ale v skutočnosti nie je známe. Môže sa tak jednať o ktorúkoľvek z predchádzajúcich lások. Avšak osobná korešpondencia, nájdená po Beethovenovej smrti v jeho pozostalosti, ukazuje na o desať rokov mladšiu, prominentnú Viedenčanku Antoniu Brentanovú (1780-1869).

Vydatá dáma k Beethovenovi chová veľmi blízky vzťah, rovnako ako k jeho synovcovi Karlovi van Beethovenovi (1806–1858). „Človek ľudsky ešte väčší ako umelecky,“ vyhlási raz o Ludwigovi. On jej za jej láskavosť venuje pieseň An die Geliebte (Milovanej). Rozumie mu, ako ešte nikdy nikto. On ju miluje, ako ešte žiadnu inú. Napriek tomu onen pomyselný míľnik milostného vzťahu zrejme nikdy neprekročí. Trpel snáď Beethoven, okrem čiastočnej straty sluchu a výkyv nálad, ešte inými fyzickými či psychickými problémami?

 

Jediná verná…

Blízky Beethovenov priateľ a lekár Franz Wegeler (1765–1848) o ňom neskôr vyhlási: „Beethoven nebol nikdy bez lásky.“ A jeho učiteľ hudby Franz Anton Ries (1755–1846), doplní Wegelera: „Bol veľmi často zamilovaný, ale obvykle iba krátko.“ Po všetkých neúspešných pokusoch nadviazať dlhodobý vzťah so ženou mení skladateľ aj názor na manželstvo, ktoré je mu teraz najvzdialenejšie za celý jeho život. Jeho jedinou, vernou milenkou mu až do posledných dní zostáva hudba. A jedinou ženou, ktorá mu dávala skutočnú lásku, bola jeho milovaná matka.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Zuzana Parkánová

Zdieľať článok na Facebooku