VÝLET Historický Solivar

Ide o historický výrobný, banský, ťažný a spracovateľský areál zachovaný v slohovom výraze z 18. storočia a začiatku 19. storočia. Pôvodná obec Soľná Baňa sa stala miestnou časťou Prešova.

Dnešný Solivar, resp. obec Soľná Baňa, je doložený z roku 1230. Soľný prameň sa uvádza v roku 1288, od 14. storočia je vo vlastníctve rodiny Šóšovcov, neskôr aj kráľa. Soľ sa získavala odparovaním, resp. varením soľanky. Od roku 1572 sa však začalo aj s ťažbou kamennej soli v šachte Leopold. V tomto období sa kvôli doprave dreva do varní vybudoval niekoľko kilometrov dlhý splavný kanál od potoka Delňa k Solivaru.

Zásadným obratom sa stal rok 1752, keď soľanka zaplavila hlavnú ťažnú šachtu Leopold, čím sa znemožnila hlbinná ťažba soli. Ťažbu kamennej soli zastavili a výrobu preorientovali na získavanie soli varením soľanky, soľného roztoku. V roku 1785 bol celý „soľnobanský handel“ podriadený cisársko-kráľovskej komore vo Viedni. Novým medzníkom vo vývoji ťažby je rok 1925, kedy bol daný na inom mieste do prevádzky Nový Solivar v Prešove. Z dôvodu havarijného stavu zanikla v roku 1925 varňa Ferdinand i liečivé kúpele. Snaha zachrániť výrobný komplex vyvrcholila v roku 1970 vyhlásením areálu Solivar za národnú kultúrnu pamiatku.

Pamiatky historického soľného závodu má v súčasnosti v správe Slovenské technické múzeum Košice. Budova gápľa bola postavená nad ťažnou jamou Leopold, ktorá je hlboká 155 metrov. Ide o prízemnú osemuholníkovú stavbu s vysokou manzardovou strechou. V nej je upevnený hriadeľ s obrovským navíjacím bubnom (priemer 5,6 metra), pomocou ktorého sa vyťahovali z ťažnej jamy veľké kožené mechy naplnené soľankou s objemom 5 až 7 hektolitrov. Mechanizmus gápľa poháňal záprah štyroch koní. Na svahu pod gápľom sú zásobníky soľanky, tzv. četerne. Soľanka sa v gápli vylievala z mechov do odtokových žľabov a samospádom pritekala do rezervoára. Je to rozľahlá prízemná obdĺžniková budova pilierovej konštrukcie vyplnená drevenými trámovými stenami. (...)

Soľanka sa vo varni predhrievala v panvách a kryštalizovala v odparových panvách. Soľ sa sušila a plnila so debničiek. Železnička ju prevážala cez most ponad Soľný potok do skladov nazývaných komore. Sklad bol najimpozantnejším objektom areálu. Dvojpodlažná neskorobaroková budova s vysokou manzardovou strechou mala v strede priečelia vysokú klasicistickú vežu s hodinami. V pôdoryse mala tvar písmena U, po obvode s oblúkovitým stĺporadím, tzv. arkádou. Objekt v roku 1986 vyhorel, zničená bola krovná konštrukcia.

Na námestí v susedstve skladu soli je klasicistický Kostol sv. Jána Krstiteľa a kaplnka, k výrobným objektom patrila aj strojovňa, tzv. mašinhaus, vozovňa, na vyvýšenom mieste nad areálom stojí drevená klopačka s cibuľovitou vežičkou – „turňa“. Jej strážcovia v noci oznamovali, koľko je hodín. Klopačka bola v 20. storočí upravená na zvonicu.

Areál prešovského Solivaru je prístupný ako expozícia Slovenského technického múzea v Košiciach. (...)

Kontakt:

Otváracie hodiny
pondelok - sobota 9.00 - 17.00
Skupinu nad 15 členov je potrebné nahlásiť vopred.
Vstup do múzea: v mesiacoch apríl - október o 9.00, 10.30, 13.00, 14.30, 16.00 hod.
v mesiacoch november - marec 9.00, 10.30, 13.00, 14.30 hod.
Prehliadka trvá 45 - 60 min.
Vstupné
dospelí 2,50 € (75,-Sk), zľavnené vstupné 1,50 € (45,-Sk)
rodinná vstupenka (max. 2 dospelí a 2 - 3 deti) 4,00 € (121,-Sk)
návštevníci nad 70 rokov vstup zdarma

Viac si môžete prečítať v knihe Mlynka, L., Haberlandová, K.: Technické pamiatky. Dajama 2007.

Zdroj/autor: Dajama, stm-ke, drom