ĽUDIA A ZEM Sami s Orinokom

Cestovanie po odľahlých kútoch Venezuely je veľmi náročné, najmä pre veľkú byrokraciu. Väčšina územia rozľahlého venezuelského štátu Amazonas je pre cudzincov prakticky uzavretá, alebo – presnejšie povedané – prístupná len na základe povolenia, v praxi však nedosiahnuteľného. Trochu lepšia možnosť sa ponúka, keď sa človek vzdá vidiny nezávislého cestovania a využije asistenciu niektorej z miestnych cestovných agentúr.

Do osady San Juan de Manapiare sme teda s Danom prileteli s povinným indiánskym sprievodcom, s dvoma nafukovacími loďkami a celkom novým lodným motorom, ktorý sme si kúpili v Caracase. Hlavné plavidlo našej miniflotily, uspôsobené na zavesenie menšieho motora, má príznačné meno: Orinoko.

Ťažkosti nastali hneď na začiatku, keď sme v ospalej osade, ktorá sa tu považuje za mesto, nemohli zohnať benzín. Motor sme teda naložili na provu člna a miestnym obyvateľom sme na ich nechápavé pohľady sebavedome oznámili, že kým benzín niekde nižšie po prúde nezoženieme, budeme jednoducho pádlovať. Tvárili sa trochu neveriacky. My sme však boli plní viery a nadšenia, a tak sme prvými mocnými údermi pádiel do hladiny ťarbavého toku odrazili od brehu. K sútoku s Orinokom nás čaká 185 km vzdušnou čiarou. Koľko to bude v skutočnosti po meandroch rieky, samozrejme, nemáme ani potuchy. (Nakoniec to bude 305 km, ale to sme si vo fáze začiatočného nadšenia nevedeli ani predstaviť.)

V tej chvíli si však s kilometrami hlavu naozaj nelámeme. Zaplavuje nás eufória, cesta do neznáma sa práve začína. Idem s Umbim (tak sme prekrstili indiánskeho sprievodcu Humberta) na člne Orinoko, Dan na nafukovacom kajaku. Rieku obklopuje prales z oboch strán, poletujú tu snehobiele volavky, dravé vtáky a miestne rybáriky, ktoré dlho prelietavajú pred loďou. Prechádzame okolo stromu s fialovými kvetmi orchideí, pozorujeme riečne delfíny, ale najmä pádlujeme a pádlujeme.

Slnko pečie a ruky nám červenejú. Stehná si radšej zakryjeme uterákom, inak by dopadli zle. Dan sa rehoce môjmu slamenému klobúku, vraj vyzerám ako výletník na Berounke, ale ja si ho nemôžem vynachváliť. Blížime sa k prvej „comunidad“, ako sa tu hovorí dedinkám indiánov. Osadu avizuje len zošliapaný bahnistý breh. Vo vode sú dve ženy, niekoľko detí a muž, ktorý chytá na včelie larvy malé rybičky. Tie vraj potom použije za návnadu pri love väčších rýb určených na spotrebu.

Indiáni patria ku kmeňu Piraoa, hovoria rovnakou rečou ako Umbi a hneď sa spriatelia. Ideme sa prejsť do dediny, vďaka Umbiho spriaznenosti si tu vraj môžeme nechať veci len tak (inak sú indiáni veľmi „nenechavší“). Dedinka je malá, plná murovaných domčekov postavených v rámci vládneho programu už pred mnohými rokmi. Nikde nik, len pri jednom domčeku sedia dvaja muži, jeden s malým deckom na kolenách.

Umbi vyrukoval s otázkou, ktorá mu zrejme ležala na srdci najviac – či tu majú na predaj maniok, základ tunajšej stravy. Dostal päťkilové vrece. Ešte sa okúpeme pred ďalšou plavbou, a hor sa na hladinu. Po piatej hodine kotvíme pri šikmom brehu a pod previsnutými stromami si zavesíme hojdacie siete – hamaky. Máme špeciálnu – tvorí jeden komplet so strieškou a moskytiérou.

Nasledujúci deň okolo poludnia navštevujeme dedinku indiánov kmeňa Jivi, ale stretneme tam jediného obyvateľa – starčeka, učiteľa a náčelníka v jednej osobe. Dedinka je tradičná, kontakt s civilizáciou pripomína iba moderná elektrárnička so solárnymi panelmi na streche. Dedo nás po chvíli rozhovoru uzemní informáciou, že do San Juan de Manapiare je to pralesom zo dve hodinky chôdze, približne 10 km. Nám to po rieke trvalo najmenej desať hodín…

Na vlastný pohon Niekoľko ďalších dní sa strieda pohoda s občasnými pochybami, ako dlho sa ešte budeme plaviť. Svaly si už zvykli na celodennú námahu a spätne sme sa zhodli v tom, že to bola veľmi dobrá skúsenosť – putovať Amazóniou takpovediac „na vlastný pohon“. Vyvrcholením pohody boli večerné ohníčky na piesčitých plážach s polievkou z čerstvo nachytaných piraní.

Na ôsmy deň sme konečne našli dedinku, kde si indiáni mohli dovoliť odpredať nám zo svojich skromných zásob jeden a pol litra benzínu za štyridsaťtisíc bol, teda asi tristo korún. V krajine, kde pri pumpe stojí liter benzínu 0,53 halierov, to veru nebolo málo, ale nám to ušetrilo pol dňa pádlovania do ďalšej dediny. Tam už išla cena dolu: štyri litre sme zohnali za osemdesiattisíc bol. A potom sme konečne kúpili celú kanistru, ktorá nám bohato stačila až po sútok s Orinokom, odkiaľ sme pokračovali v 2. časti našej výpravy.

Na sútoku Ventuari s Orinokom sa po dvojdennom čakaní vo vieske Santa Barbara konečne stretávame s posádkou objednanej prenajatej motorovej lode, ktorá nás má vyviezť vysoko hore prúdom Orinoka – až za slávnu bifurkáciu, teda rozdelenie riečneho toku na dva. Bifurkácia prepája povodie Orinoka s povodím Amazonky. Ďalej má viesť naša cesta až do osady Esmeralda, najvzdialenejšieho miesta, kam sa možno dostať legálne hore prúdom Orinoka. Za túto hranicu už nesmú ani rodení Venezuelčania.

Plavba k bifurkácii trvala dva dni, ďalší poldeň do Esmeraldy. Asi najkrajšia časť bola hneď za Santa Barbarou. Preplávali sme dlhý úsek záplavového územia – to znamená, že brehy sú po oboch stranách rieky každoročne v období dažďov zaplavené aj viac kilometrov až do vnútrozemia, a tak je táto oblasť neobývateľná. Nikdy tu nemohla vzniknúť stála osada. Navyše sa tadiaľ plavíme v podvečer prvého dňa plavby, keď vládne dokonalý poveternostný pokoj.

Na pomaly tmavnúcej oblohe sa objavujú a zase zanikajú ružové franforce mráčikov, rieku lemujú čierne hradby pralesa. Dokonale pokojnú hladinu, na ktorej sa všetko odráža, narušuje iba prova nášho osamoteného plavidla. Nikde ani náznaku po ľudskom osídlení.

Plavíme sa dlho do noci – čiastočne preto, že niet kde pristáť, čiastočne preto, že tu nik nežije, no ale aj preto, že prípadné náhodné stretnutie s druhom Homo sapiens by mohlo byť nebezpečné. Občas sa tu totiž schovávajú ilegálni zlatokopi. Keď jediný raz za celý večer zbadáme na brehu malé svetielko a Dan sa spýta, prečo táborníkom aspoň nezablikáme baterkou na pozdrav (cez deň tu býva zvykom zdraviť sa s ľuďmi, aj keď ich sotva vidieť), Umbi odpovie, že by veľmi nerád utŕžil olovo…

Neskoro v noci sa nám však očividne uľaví, keď zakotvíme blízko indiánskej dedinky, kde budeme nocovať na palube lode v zavesených hamakách. Najprv však musíme vlastníkov prístavu pozdraviť a formálne si vypýtať dovolenie na možnosť nocovania v ich prístave.

Z domčeka vzdialeného niekoľko sto metrov od vody sa šíri modrasté mihotavé svetielko – v civilizácii tak dobre známe. Indiánov rušíme pri sledovaní televízie! Ochotne sa nám však venujú, vymeníme si základné informácie a ja sa dozviem, že v tejto dedinke vlastnia ľudia agregát na výrobu elektriny už asi mesiac. Na rozdiel od iných elektrifikovaných miest v Amazónii, ktoré sme navštívili, tu za pokrokom nestojí vládny program alebo politik túžiaci po hlasoch indiánskeho klanu. Tu si kúpili malý agregát sami. A kde vzali televíziu, vetrák a mrazničku? Tie si kúpili už predtým, aby mohli so spustením agregátu hneď používať výdobytky civilizácie. A potom že indiáni nevedia myslieť do budúcnosti!

Až za bifurkáciu

V noci poriadne lialo, podobne ráno a po vyplávaní tiež. Tohtoročné obdobie dažďov je tu. Prúdy vody bičujú vetrom zvlnenú hladinu inokedy pokojného Orinoka. Prší väčšinu dopoludnia, potom sa trochu vyčasí a hneď je zase horúčava. V jednej dedine márne zháňame ryby, v inej nám namiesto rýb ponúkajú korytnačky. Majú ich v metrovej diere v zemi niekoľko, ale predávajú ich príliš draho. Nakoniec sme ryby zohnali v tretej dedine.

Obyvatelia sa tu lovom a rybolovom živia, predávajú totiž svoje úlovky v Esmeralde, kde sú vraj ľudia na lov už leniví. „Čím lenivejší, tým je to pre nás lepšie,“ smeje sa chlapík, ktorý ma sprevádza na vyhliadku na kopci za mestom, kde vraj raz chce vybudovať hotel. Po obede sa usilovne plavíme a zrazu po pravej strane pokračuje hladina kamsi pomedzi stromy niekde ďaleko – už je to jasné, nie je to zátočina ani zákruta. Na prvý pohľad ďalší prítok veličiznej rieky, ale keď sa lepšie pozrieme, vidíme, že týmto kanálom voda z Orinoka odteká! Áno, je to odtok časti vody Orinoka do kanála Casiquiare. Slávna bifurkácia priamo pred nami!

Vplávame do kanála a nechávame sa unášať prúdom niekoľko sto metrov. Kanál je oproti Orinoku iba malá riečka, ktorá sa od svojho začiatku veľmi krúti. Slávnostné chvíle netrvali dlho, z diaľky vraj bifurkáciu sledujú vojaci, a keby sme v kanáli zostali dlhšie, mohli by sme mať zbytočné nepríjemnosti. Máme povolenie iba na plavbu po Orinoku, a tak nám neostáva nič iné, iba sa vrátiť a pokračovať v našom smere. Do Esmeraldy sa doplavíme nasledujúceho dňa dopoludnia.

V prístave hneď zaznamenávame niekoľko lodiek s indiánmi z kmeňa Yanomami, jedného z etník, ktoré ešte dodnes takmer nepoznamenala globálna civilizácia. Sú plachí a o komunikáciu vôbec nestoja. Po krátkej prechádzke jedinou ulicou „mestečka“ sa naši sprievodcovia pokúsili o husársky kúsok. Naše povolenie pre túto oblasť bolo sformulované tak šalamúnsky, aby sme mohli získať povolenie ešte aj tu na krátku plavbu hore prúdom Orinoka, ešte kúsok za Esmeraldu.

Najprv sme požiadali jedného Yanomamu s krvavým okom, či môžeme navštíviť jeho dedinu, ktorá ležala už za Esmeraldou. Bez povolenia samotných domorodcov by sa nedalo ísť ďalej hádam ani na základe povolenia od samotného Huga Cháveza. Muž s krvavým okom, našťastie, súhlasí. Na druhej strane však povolenie zo strany domorodcov ešte vôbec neznamená, že nás do indiánskeho teritória pustia miestne úrady. Nasleduje teda napínavé rokovanie. Najprv vymáha náš sprievodca povolenie na ďalšiu plavbu u tunajšieho hlavného vojenského veliteľa. Muž sa čuduje nášmu povoleniu, ktoré má on buď schváliť, alebo zamietnuť. Chvíľu sa rozčuľuje, prečo vraj v Ayacuchu vydávajú úrady také povolenie, keď dobre vedia, že vojaci majú prísny zákaz pustiť ďalej kohokoľvek.

Potom však na papier treskne potrebnú pečiatku a zvedavo sa spýta, odkiaľ vlastne sme. O chvíľu absolvujeme podobnú scénu na hornom okraji Esmeraldy krátko po vyplávaní. Pri odchode z osady hore prúdom sa musí totiž každé plavidlo znova registrovať. Vojak neveriacky pozerá na naše povolenie a jeho prvá reakcia je rezolútne odmietavá. Nikam nás predsa pustiť nemôže. Znovu začne vyjednávať náš sprievodca a po chvíľke plnej napätia presvedčí vojaka aj tentoraz. Na dva dni sa nám tak s konečnou platnosťou otvorí „prísne zakázané“ územie, tajomstvom zahalené teritórium Yanomamov.

Rieka za Esmeraldou začína byť plytšia. Obchádzame niekoľko kaskád a loď pri hľadaní cesty nahor križuje rieku od jedného brehuk druhému. Počas celej plavby takmer nevidieť známky osídlenia. Za hradbou pralesných stromov vykukuje niekoľko veľkých kopcov. Stena jedného z nich je ozdobená nádherným vodopádom.
Nesmieme nič...

Do dedinky pri ústí rieky Ocamo sa doplavíme v podvečer. Krásny deň sa pred západom slnka opäť mení na daždivý. V dedine zažijeme hneď po príchode prvé sklamanie: osada je takmer vyľudnená. Zostala tu len jedna rodina. Ostatní odišli dolu do Esmeraldy. Hneď naplno sme konfrontovaní s tunajšou tragikomickou realitou: indiánov v týchto dňoch verbujú do Chávezovej „Jednotnej socialistickej strany Venezuely“, akejsi obdoby Národnej fronty v komunistickom Československu.

Chávez si vo vyše 28-miliónovej Venezuele stanovil cieľ desať miliónov členov do novej strany, a tak sa musí snažiť aj v odľahlých regiónoch. Vláda za týmto účelom nasľubovala pralesným indiánom hromady darčekov, pre niektoré komunity poslala dokonca plavidlá, iní do Esmeraldy došli na vlastných nohách. My teraz trčíme v poloopustenej dedine a zažívame ďalšiu ľadovú sprchu.

Bez povolenia indiánov nesmieme absolútne nič, predovšetkým nie fotografovať. Dostaneme na to zvlášť vyhradený čas, ktorý si budeme musieť tvrdo zaplatiť. Sprievodcovia nám to zdôrazňujú niekoľko ráz. Zdá sa, že majú pred týmito indiánmi veľký rešpekt, nechcú z ich strany čeliť ani tým najmenším problémom. Po prechádzke dedinou a našom ubytovaní v prázdnej chyži večeriame na lodi. Z dediny si nás nik nevšíma. Nakoniec sa uložíme do hamák vo vyhradenej chyži, naši sprievodcovia spia v lodi. Dôvodom, prečo do Esmeraldy neodišli úplne všetci, bolo možno choré dieťatko.

Po väčšinu noci sa do šumenia dažďa či zvukov pralesa nieslo kvílivé zariekavanie šamana, ktorý vyháňal z tela dieťatka zlých duchov. Doobeda sa začalo tvrdé vyjednávanie. Predniesli sme našu prosbu, či by nám Yanomamovia predviedli rituálny tanec. Vyložili sme pred nich dovezené dary: nože, mačety, rybárske háčiky a vlasce, polievky, cukor… Veci prijali chladne. Za tanec vraj musíme zaplatiť peniaze. Suma v dolároch bola trojciferná… Začína sa teda zdĺhavé vyjednávanie. „Krvavé oko“ je buď dokonalý obchodník, alebo úplne flegmatický syn pralesa. Alebo oboje. Nepohne ani brvou, opakovane bez záujmu sa ukladá do hamaky, čím naznačuje, že tanec nebude. Potom sa vytasil náš sprievodca s triumfom: „A tiež sme vám priviezli benzín pre vašu elektráreň.“

„Tvrdé“ platidlo konečne zabralo, pri čom už dohadovanie pokračovalo v tom zmysle, aby sme mali zaručený tanec, ktorý nebude trvať päť minút, ale za účelom kvalitnej dokumentácie potrvá dostatočne dlho. Obchod bol uzavretý, môžeme byť prítomní aj pri prípravách na rituál, teda maľovaní a obliekaní sa do bedrových rúšok. Rúška si indiáni navliekli cez spodky alebo trenírky…

Šamanská posila

Tanec bol pomerne jednoduchý a jeho interpreti zrejme nepatrili k tunajšej tanečnej elite. Ochotne, ale trochu neisto sa pohybovali, niekoľkými krokmi sa presúvali stále dopredu a dozadu. Nesprevádzal ich nijaký hudobný nástroj, len neumelý a hanblivý spev. Niekoľko ráz dokonca tápali pri zabudnutí slov ich nemelodického songu…

Nič moc za hromadu nožov, mačiet, rybárskych potrieb, menšiu finančnú sumu v hotovosti a asi osemdesiat litrov benzínu. Nakoniec sa do predstavenia, našťastie, zamiešal nenápadný mladý muž, ktorý ráno prišiel na návštevu zo susednej dediny, asi ku svojej chorej matke. Šamanská posila. Vďaka jeho profesii zapôsobil rituálny tanec konečne trochu presvedčivo.
Muž sa po niekoľkých šnupnutiach mierne halucinogénneho prášku začal divoko, rýchle a nepretržite v podrepe pohybovať po miestnosti, tĺkol mačetou do hlinenej podlahy a vyludzoval strašidelné chrčivé zvuky. Byť zlým duchom, okamžite utečiem. Bosé nohy, bedrové rúško, pôsobivé pomaľovanie tváre a náramkové hodinky na zápästí – tak vyzerá pravý šaman z venezuelskej Amazónie.

Čoskoro vypršal čas tohto naozaj prečudesného predstavenia, indiáni si rýchle zmyli farby, zhrčili sa okolo ohniska v rohu miestnosti, alebo zaujali nehybné polohy v hojdacích sieťach. My sme pre nich prakticky už neexistovali.

Naši sprievodcovia nás začali nahovárať, aby sme sa vydali na spiatočnú cestu. Yanomamovia si vraj začnú rozdeľovať darčeky, mohli by sa pri tom trošku pobiť, a tak by mohli byť nebezpeční aj pre nás… Neostávalo nám nič iné, len podivnú návštevu rázne ukončiť a vydať sa na dlhú cestu dolu prúdom Orinoka – späť do náruče našej civilizácie. Spiatky do reality bežného života, ktorému na rozdiel od yanomamského rozumieme predsa len trošku viac a kde nás každodenná realita až tak neprekvapí.

Zdroj/autor:  Ľudia a Zem, Martin Mykiska