NA CESTÁCH Najväčší predátor Ameriky

A čo tak ľadový medveď, obývajúci Aljašku a sever Kanady? Pravdaže ide o obrovitánske zviera, ale stále to nestačí. Jednoznačným víťazom je celkom iný živočích. Úspešný predátor, ktorého predkovia osídlili Zem pred dvesto miliónmi rokov – krokodíl americký.

Krokodíl americký (Crocodylus acutus) je jedným z najväčších krokodílov vôbec. Dožíva sa veku okolo sto rokov, veľké samce môžu dosahovať dĺžku až 7,5 metra a hmotnosť 1,5 tony.

Jeho pôvodné rozšírenie je ohromujúce: veľké ostrovy Karibiku, ako je Kuba, Hispaniola, Portoriko a Jamajka, ďalej juhozápadná časť Floridy, východné pobrežie v podstate všetkých stredoamerických štátov, severné časti Kolumbie a Venezuely. Na pacifickom pobreží obýva rovnako všetky stredoamerické štáty, dokonca aj sever Ekvádora. Je schopný žiť v sladkovodných lagúnach, jazerách, v brakických (poloslaných) vodách aj v slanej vode pri pobreží.

Na väčšine územia svojej pôvodnej domoviny ho však už takmer vyhubili, vo voľnej prírode nežije ani dvadsaťtisíc jedincov. Najpočetnejšie populácie (okolo tritisíc) by podľa najnovších údajov mali byť v Kostarike, ktorú sme si preto zvolili za cieľ našej výpravy.

Národný park Carara

Naša prvá cesta za krokodílom americkým vedie k Río Tarcoles, rieke vlievajúcej sa do Tichého oceána, konkrétne do jej dolného toku v tesnej blízkosti národného parku Carara. Je to klasická tropická džungľa: statné, desiatky metrov vysoké stromy, kopcovitý terén, každú chvíľu prebehne cez cestu malý leguán a tie veľké, až metrové leguány rodu Ctenosaura sa ani nenamáhajú utekať pred ľuďmi. Nad hlavou nám občas preletí zopár veľkých červených papagájov Ara arakanga. Najali sme si loďku a poberáme sa na prieskum.

Río Tarcoles je pozoruhodná lokalita. Na plážach môžeme pozorovať polmetrových krokodílích dorastencov a o kúsok ďalej naozaj obrovské jedince. Najväčším je šesťdesiatročný samec. Meria 5,2 metra – a to mu chýba dvadsať centimetrov chvosta, o ktorý prišiel pri súboji s iným samcom. Ako sa dá zmerať? Pomáha moderná technika. Ak sa podarí zastihnúť ho ležiaceho na pláži, možno urobiť aj na diaľku presné meranie pomocou špeciálneho laserového prístroja.

Krokodílie kŕmenie

Dolný tok Río Tarcoles je výrazne ovplyvňovaný blízkym oceánom. Voda je čiastočne slaná, rozdiel medi najvyšším bodom prílivu a najnižšou úrovňou odlivu robí celé štyri metre. Rieka je bohatá na živiny a láka aj z mora veľa veľkých rýb, ktoré tvoria hlavnú zložku potravy miestnej krokodílej populácie. Ďalšou časťou prirodzenej potravy sú vtáky, najmä tie, ktoré sa v rieke potápajú a lovia ryby: prevažne kormorány, pelikány a anhingy. A ešte jedno prilepšenie majú niektoré krokodíly z Río Tarcoles k dispozícii.

Už zmienené agentúry, ktoré vozia turistov po rieke, predvádzajú svojim klientom kŕmenie krokodílov. Ak uvidí lodivod a kŕmič v jednej osobe krokodíla, prirazí s loďkou k bahnitému brehu, bosý vystúpi do bahna vybavený dvoma asi kilovými kúskami chladeného kurčaťa, a začne nimi trieskať o vodnú hladinu. Krokodíl obvykle zaberie, pomaly sa približuje, nakoniec sa dá vylákať na breh a kurča si vezme priamo z ruky rozvášneného muža. Iba v prípade, keď nie je blízo vhodný breh a „kŕmič“ patrí medzi tých hanblivejších, upevní kurča na povrázok uviazaný na koniec asi dvojmetrovej tyče, a provokuje ním krokodíla tak dlho, kým plaz „šliapajúci hlbokú vodu“ vyskočí za korisťou kolmo nahor. Na hru s kŕmením viac-menej pristane iba asi dvadsať miestnych krokodílov.

Río Tempisque

Naším ďalším cieľom je národný park Palo Verde, ktorý je od Carary vzdialený 150 kilometrov smerom na sever. Jeho hranicou pretekajú rieky Tempisque a Bebedero (teda je tam domov krokodílov amerických), ktoré sa zlievajú do jedného veľkého ústia na pacifickom pobreží. Bahnité pláže sú tu iba pri odlive, obe strany rieky lemujú husté porasty mangrovov, v ktorých vetvách sa preháňajú vrešťany pláštíkové, prípadne oddychujú impozantné leguány zelené.

Práve pod mangrovmi je najviac krokodílov. Vôbec ich tu neprikrmujú, musia sa spoľahnúť výlučne na prirodzené zdroje potravy. Na desaťkilometrovom úseku ich napočítame na brehoch aj vo vode okolo stovky. Tie veľké nám nedovolia priblížiť sa ani na päťdesiat metrov a pre istotu zmiznú pod vodou, zato tie menšie a stredne veľké exempláre nás občas k sebe pustia napríklad aj na dva metre a loďky manévrujúce v prúde si takmer ani nevšimnú.

Nocujeme v maličkom areáli, kde žije strážca parku so svojou paňou. Po zotmení si ku kuchyni prichádza skupinka divých prasiat pekari pre zvyšky večere, okolo chatky sa prechádzajú jelene, čoskoro po svitaní nás svojou návštevou poctia mieste nosále, o budíček sa starajú opice malpy kapucínske a hlasné škrekľúne… Národný park Palo Verde má svoje osobité čaro.

Park na papieri

Prechádzame Kordillery a dostávame sa do nížinnej oblasti iba malý kúsok od hraníc s Nikaraguou. Teplota je o niekoľko stupňov nižšia ako na pacifickom pobreží, každú chvíľu prší. Caño Negro je rozľahlá sladkovodná lagúna popretkávaná mnohými ostrovčekmi a spleťou vodných rastlín. Vzrastlé stromy sú priam obsypané bielymi volavkami, na ďalších sídli kolónia kormoránov a k tomu si ešte pripočítajte minimálne zelené leguány, bazilišky a – kajmany okuliarnaté.

V Caño Negro ich momentálne žije okolo sedemtisíc a ich pozorovanie je opäť najlepšie z loďky. Stretávame ich desiatky, niektoré exempláre sú veľmi staré, čo dokazujú dva spodné predné zuby prerastenej hornej čeľuste. Napriek tomu nijaký z pozorovaných kajmanov nie je dlhší ako 1,5 metra. Kajmany okuliarnaté sú totiž vcelku malý druh, iba výnimočne môžu dorásť až do trojmetrovej dĺžky.

Večer sa dáme do reči s majiteľom nášho ubytovacieho zariadenia na brehu lagúny. Pôvodom Talian je amatérskym prírodovedcom a osud Caño Negro mu z mnohých dôvodov leží na srdci. Ukazuje nám výsledky svojho mnohoročného pozorovania a štúdie pravidelne uskutočňovanej prírodovedcami z univerzity v San José, doplnené o letecké fotografie.
Pred niekoľkými desiatkami rokov obklopoval lagúnu Caño Negro prirodzený dažďový les. Dnes sú to iba pastviny a políčka. Na tých sa začali pestovať vo veľkom ananásy. A ako je najlepšie zavlažovať? Predsa tak, že vybudujeme drenáže a začneme na políčka vo veľkom množstve čerpať vodu z lagúny národného parku.

Taký zásah má, samozrejme, aj nedobré následky – rozloha vodnej plochy sa z pôvodných desiatich štvorcových kilometrov rok čo rok povážlivo zmenšuje. Najmä v obdobiach sucha, pripadajúcich na jarné mesiace, sa situácia stáva kritickou. Caño Negro je národným parkom zrejme iba na papieri. Nijaká správa parku tu neexistuje, ale ani nijakí strážcovia. Miestni obyvatelia tu zabíjajú aj kajmany, ročne tu ľudia vyzbierajú 60-tisíc korytnačích vajec. Skutočnosť, že všetky druhy miestnych korytnačiek sú oficiálne chránené, pritom nikoho nevzrušuje.

Kostarickí prírodovedci vykonávajú pravidelný monitoring stavu parku a svoje závery odovzdávajú zodpovedným úradom. Tie ich prevezmú a – odložia do priečinka. Hlavným dôvodom je neskutočne rozbujnená korupcia a úplná absencia kontrolných mechanizmov. Absurditou sú štedré dotácie, ktoré v prospech národného parku Caño Negro platí už niekoľko rokov Európska únia s Nemeckom. Podľa slov nášho pána domáceho však skončia vo vreckách politikov a vyššieho úradníctva. V krajinách Latinskej Ameriky je to napokon bežný jav.

Je pravda, že mnohé ostatné národné parky Kostariky majú svoju správu. Je tu však jeden podstatný rozdiel. Väčšina z nich sa nachádza buď v horách, kde sa pôda nedá hospodársky využiť, alebo sú situované do pobrežných oblastí s poloslanou vodou, kde sú opäť možnosti iného využitia iba veľmi obmedzené, ak nie nulové. Treťou kategóriou sú potom až príliš známe parky navštevované zahraničnými turistami. Tie sú v relatívnom bezpečí. Caño Negro má tú smolu, že sa nachádza na veľmi odľahlom mieste a v potenciálne sľubnej poľnohospodárskej oblasti.

Premárnená príležitosť

Cesta za kostarickými krokodílmi bola veľmi užitočnou skúsenosťou. Na mnohých miestach sa im zatiaľ darí dobre, na ďalších visí ich existencia na vlásku a vyhliadky sú smutné. Mnohí publikujúci cestovatelia sa na záver svojich príspevkov dávajú uniesť sentimentálnymi spomienkami a vyznávajú sa čitateľom zo svojej túžby poctiť navštívené miesta niekedy v budúcnosti svojou prítomnosťou. Ja sa do Kostariky napriek nevšedným zážitkom nechcem vracať. Bojím sa, že pri každej ďalšej návšteve uvidím menej prírody a o to viac políčok s ananásmi a banánmi. Samopašný krik papagájov, či amazončanov, alebo ár, bude v ďalších rokoch už iba slabnúť. Kostarika, kedysi prekrásny kút prírody, je v mojich očiach krajina, ktorá už svoju príležitosť premárnila. (...)

Zdroj/autor: Ľudia a Zem - sk, Libor Kopečný, czechcrocs.cz

VIDEO Krokodíl americký na Kostarike