ĽUDIA A ZEM Ako sa uháňa Mongolskom

Pastieri sa u nás zastavili a rukami-nohami priateľsky s nami komunikovali. Psy z blízkych júrt nás najprv odháňali, ale potom prišli samy a celú noc ležali iba kúsok od nášho stanu. Nadchýnať sa týmto všetkým však znamená v prvom rade prekonať obrovskú vzdialenosť, aby ste sa tam vôbec dostali. Ja som si naplánoval trasu cez Moskvu, Novosibirsk a potom už motorkou až k mongolským hraniciam.

Do Mongolska som si zobral sovietske vojenské mapy a nechal som doma všetky ostatné, ktoré sa dajú bežne kúpiť v Európe – sú nanič. Plánujeme prejsť Mongolsko na motorke od západu na juh a potom sa smerom na sever vrátiť späť do Ruska. Netúžime ani tak obdivovať historické pamiatky, skôr nás zaujímajú púšte a stepi a chceme si vyskúšať vlastné sily pri zvládnutí neschodného terénu, navyše v nie príliš obývaných oblastiach.

Rusko-mongolská hranica je otvorená iba od deviatej do šiestej, z toho majú hodinu na obed. Čakali sme tri hodiny, kým sme prehovorili akúsi dámu (vpúšťajúcu autá do hraničného priestoru), že sme medzinárodná expedícia, a tak nás nechala prejsť celou kolónou. Asfaltová cesta sa končí presne s čiarou, ktorá delí obe krajiny. Vojaci otvoria zhrdzavenú železnú bránu a z asfaltu sa zíde rovno na rozbitú prašnú cestu. Prezúvam pneumatiky na terénny Michelin Desert. Miestni obyvatelia sú nadmieru zvedaví, všetko berú do ruky, sadnú si na motorku, stláčajú páčky a vypínače, a keby dosiahli na zem, tak sa určite prejdú s motorkou aj bez opýtania.

 

Kravy na námestí

Od jazera Dunb-nuur vedie nádherná cesta cez sedlo do mesta Ölgij. Vyzerá to tak, že z mesta už stavajú cestu k hranici. Ölgij je typické mongolské mesto – po námestí sa potulujú kravy, a keď príde Mongol na koni pred banku, uviaže ho na ulici a vojde do finančného ústavu. V miestnej jedálni – „Zoognyj Gazar“ – majú výbornú zmes rezancov, baranieho mäsa a zeleniny, zemiakový šalát a baraniu polievku. Iba čaj s mliekom a soľou nám vôbec nechutí.

Cesta z Ölgija je už čistokrvná púšť. Síce miestami sa nachádzajú jazerá, ale väčšinou sú okolo cesty polia s čiernym kamením. Zastavíme pri domčeku vedľa cesty, kde jedna rodina prevádzkuje akési občerstvenie. Pohostí nás čajom, a keď hovoríme, že ho nemáme radi s mliekom, dostaneme iba čaj. Ale osolený.

V osade Tolbo beriem benzín. Stojan je poháňaný kľukou a na otázku, či majú 92-, 80- alebo 76-oktánový benzín, mi odpovedajú, že majú benzín. Bol to 76-oktánový, motorka má prepojovaciu elektroniku zapaľovania, a tak jej to neprekáža.

Za Tolbom sa pokúšame odbočiť z hlavnej trasy smerom k čínskym hraniciam na mesto Bulgan. Dávame na radu miestnych a ideme na Kobdo (Hovd, čítaj chovd), tam je cesta lepšia. Vedie cez úžasné sedlo vo výške 2630 metrov s prekrásnym smaragdovým jazerom. Z Kobdo pokračujeme púšťou ďalej, smerom na mesto Altaj. Cesta je kamenistá roleta, rozbitá, s kopou uvoľnených kameňov, na ktorých sa nám šmýkajú kolesá. Dá sa ísť buď desaťkilometrovou, alebo deväťdesiatkilometrovou rýchlosťou za hodinu. Väčšinou volím ten druhý variant, ale keď sú na ceste priečne koľaje alebo veľké diery, chuderka Zdenka na sedadle za mnou iba zajačí.

Za chrbtom máme obrovskú búrku – už z diaľky vidíme blesky a zvírený prach vo vzduchu. Búrka je čoraz bližšie, a tak sa rozhodneme vydať po zotmení do Altaja, vzdušnou čiarou asi päťdesiat kilometrov. Cesta nočnou púšťou so svetlami nastavenými na cestu nie je príjemný zážitok. Ani keď sme už kilometer od mesta, neveríme, že by tu mohlo byť. Nevidíme totiž nijaké svetlá, ani v domoch, ani na uliciach. Ideme teda ďalej, vojdeme medzi domy a až teraz sem-tam zasvieti nejaké okno.

Podľa GPS sme tesne vedľa hotela, ale ho nemôžeme nájsť, a tak sa pokúšame pýtať okoloidúcich. Tí sa nás boja a utekajú. Asi nás počuli policajti, lebo sa vynorili z tmy v bielych uniformách a s úsmevom nás zaviedli k druhej strane budovy, pred ktorou sme už stáli dlhšie. Bol to hotel. Motorku mi zaparkovali v policajnej garáži, ktorá mala dvere obložené ovčími kožami. Zima je tu asi naozaj tuhá.

 

Dokonalá hrôza

Predpoludním si ideme prezrieť mesto. Také niečo škaredé tu mohlo zostať iba po komunistoch. Miestna nemocnica je prvá na svete, ktorá vo mne budí dokonalú hrôzu z možného pobytu.
Večer sa konečne vydávame na ďalšiu cestu. Spočiatku si užívame pohľad na zelené pláne s množstvom vychodených stôp. Potom však začne opäť prevládať kamenistá púšť. Na ceste sme stretli posádku osobného auta s prepichnutou dušou. Dve mladé dievčatá a mladší brat idú z Ulanbátaru do Kobdo. Rezervu nemajú, a tak brat zoberie koleso do náruče a ja ho veziem pätnásť kilometrov do dediny na obzore, kde mu možno pomôžu. Opravu však hľadá veľmi ťažko a ja ho nakoniec opúšťam s tým, že späť už musí dôjsť sám.

Ďalšiu trasu máme v mapách zakreslenú viac severne, ale miestni nás posielajú južne do Gobi. Cesta nás zavedie naozaj príliš na juh do púšte. Za celý deň stretneme iba dva nákladiaky, a aj tie sú od nás ďaleko. Zdá sa nám, že smerujeme na juh až príliš. Kontrolujeme trasu v sovietskych vojenských mapách a potvrdzuje sa nám, že sú to jediné dobré mapy pre cestu Mongolskom. Ideme správne. Severná cesta by nás zaviedla do dvojtisícových kopcov.

Máme šťastie – tu na púšti je síce zatiahnuté, ale v diaľke nad horami je asi poriadny lejak. Nad púšťou iba občas zaprší. Vďaka tomu nie je pekelná horúčava a ide sa oveľa príjemnejšie. Večer dôjdeme k slávnemu brodu cez rieku Bajdrag gol, kde vlani nezávisle od seba dvaja cestovatelia utopili BMW – natiekla im voda do valcov. Prechádzame brodom víťazne dva razy tam a späť. V noci ešte prejdeme drevený most na hlavnej ceste a potom už je naším cieľom mesto Bajanhongor.
Pripadá nám ako ohromná civilizácia – je tu reštaurácia, banka, trhovisko, divadlo, dokonca majú aj 93- oktánový benzín. Zdenka sa snaží kúpiť v lekárni lieky, ktoré stratila v púšti. Samozrejme, neúspešne, nik jej nerozumie. Píše názvy liekov latinkou, azbukou a ešte po latinsky, ale miestni predavači aj tak nič nechápu. Ochotne jej však ukazujú, čo všetko majú – aspirín a náplasti…

Ideme sa pozrieť na sírne kúpele Šargaljut. Včera musela byť v horách poriadna hrmavica. Cesta je na mnohých miestach strhnutá alebo zaliata bahnom a kamením zo strání. Šargaljut, podobne ako iné mongolské významné miesta z turistických sprievodcov, nestojí za návštevu. Stráň so sírnymi prameňmi je plná ľudí, do kúpeľov sa nám nepodarilo dostať, nik nevie inak ako po mongolsky. Vraciame sa do Bajanhongoru a radšej si dáme poriadny obed.

Z Bajanhongoru odbočujeme z hlavnej trasy na Ulanbátar a ideme údolím cez hrebeň hôr do Cecerlegu. Cesta s nami pekne vybabrala! Vedie údolím rieky po náplave guľatých okruhliakov a v mnohých brodoch prekračuje meandrujúcu rieku. V brodoch sú okruhliaky porastené riasami a voľne uložené. Prechod s motorkou je tu naozaj náročný. Raz som sa v rieke pekne vykúpal a niekoľko ráz som musel uprostred rieky z motorky zliezť a vytiahnuť ju so Zdenkou na breh.

 

Vitajte v Mongolsku

Máme so Zdenkou dobrý ukazovateľ, kde sa nám veľmi páči. Sotva sa okolo cesty objavia sysle a svište, sme správne. V púšti totiž tieto zvieratá nežijú, a ako stúpame do kopcov, začínajú sa objavovať. O chvíľu je ich tu veľa – panáčkujú, behajú cez cestu, pletú sa popred motorku. Nad pláňami krúžia orly a číhajú na ne.

Za kláštorom a osadou Erdenecogt si postavíme stan vedľa krásnej čistej tôni na kúpanie. Konečne po štyroch dňoch! Perieme bielizeň a vzduchový filter, prebaľujeme veci a oddychujeme.
Z blízkej jurty prišla mamička s dievčatkom a tá nám krásnou angličtinou povedala, že nás víta v Mongolsku a že nám priniesla pravý mongolský jogurt. Večer sa u nás zastavujú okoloidúci Mongoli na kus „reči“. Vezú sa na koni, na motorke, na motorke po dvoch s kozou... Oddýchneme si, vrátime fľašu z jogurtu pohostinným domorodcom a sme pripravení pokračovať druhý deň v putovaní.

Cesta na sedlo údolím rieky je jeden brod za druhým. Po niekoľkých kilometroch stretneme geologickú expedíciu. Obrovské nákladiaky ZIL ťahajú vrtné súpravy a majú pripojenú ešte cisternu s benzínom, aby vôbec prešli cez hory. Pri každej zastávke k nám niekto príde a chce sa rozprávať. Väčšinou sú to pastieri na koňoch a sú veľmi milí. Za sedlom sa krajina čoraz viac zelená a konečne sa objavujú väčšie lesy. Táboríme na nádhernom mieste pri rieke pod borovicami. Chytáme ryby, večer si urobíme ohník, iba gitara nám chýba.

Mysleli sme si, že sme už z nástrah mongolskej krajiny spoznali takmer všetko a už nás nič nemôže prekvapiť. Omyl. Čakal nás náročný brod v širokej hlbokej rieke plnej okruhliakov. Po zvážení situácie radšej sledujeme trasu, ktorá sa osvedčila našim priateľom pred dvoma rokmi, a tak do Cecerlegu prichádzame z kopcov z druhej strany. V kopcoch ešte stretneme belgickú dvojicu, ktorá tu putuje s ruksakmi na chrbte. Náš pokus prejsť Mongolsko na motorke sa im zdá prinajmenšom čudný, pretože na nás civejú ako na ufónov.

Cecerleg je dosť nepekné mesto, a to ešte jemne povedané. Radšej sa rýchle najeme a hneď pokračujeme do Čarčorinu, kde odbočujeme do údolia rieky Orchon. Večer sa utáboríme na príjemnom mieste pri rieke. Noc je ako z rozprávky: okolo sa pasú kone, za tmy preženú pastieri ďalšie stádo koní cez rieku, nakoniec si nás príde preskúmať ešte obrovské stádo kôz

 

Najväčšia atrakcia

Najväčšou atrakciou je tu však Orchonský vodopád. Rieka Orchon sa zarezáva do ostrého vulkanického kaňonu a vodopád vznikol na prítoku, ktorý padá do kaňonu rieky z výšky trinástich metrov. Veľmi často však býva vyschnutý. Na planine okolo kaňonu rieky Orchon stojí kopa júrt mongolských rodín, ktoré tu pasú svoje stáda. Kúsok nad nimi si rozložíme tábor a užívame si dokonalú idylu. Kúpeme sa v potoku, skúšame chytať ryby a vychutnávame si pohľady na okolitú nádhernú krajinu.

Na druhý deň nám v blízkej jurte požičali kone, a tak si môžeme urobiť krátky výlet do blízkeho lesa. Tu už stoja dokonca aj drevené domčeky a pri jednom visí čerstvo stiahnutá koža z vlka. Svorky vlkov sú vraj pre miestnych v zime veľkým nebezpečenstvom. Keď vraciame kone, prepukne v jurtách fotografické šialenstvo. Všetci sa chcú fotiť so všetkými, až ma to prestáva baviť, nechám im fotoaparát na hranie a idem sa pozrieť von, ako chlapci jazdia na mojej motorke. Nedočiahnu síce nohami na zem, ale vždy si nejako poradia, aby prešli aspoň kúsok a nevyvalili sa ihneď po niekoľkých metroch. Strávili sme tu nádherný deň s úžasnými ľuďmi. Pohostili nás syrom, mliekom i airakom (slabý alkoholický nápoj z kobylieho mlieka).

 

Duch minulosti

Blíži sa koniec našej výpravy. Uháňame po hlavnej ceste, ktorá je dokonca na jednom úseku asfaltová. Stáčame sa však zrejme zlým smerom, a tak nám neostáva nič iné, iba zastaviť okolo idúce auto a pokúsiť sa dohovoriť kadiaľ ďalej. V aute sú veľmi slušní ľudia, pani vie po rusky, dievčatko po anglicky a pán dokonca, kde sme. Ideálna kombinácia.

Navyše sú veľmi ochotní, takže nás vedú večerom a hustým dažďom mongolskými horami asi sedemdesiat kilometrov až na asfaltovú cestu medzi Arvajheerom (čítaj arvajchér) a Ulanbátarom. Ráno sme po piatich hodinách jazdy akousi divokou oráčinou, ktorá v skutočnosti bola pokusom o stavbu diaľnice, prišli celkom zničení do Ulanbátaru (Ulaanbaatar). Konečne uháňame smerom k hraniciam s Ruskom. Tu už sú cesty dobré, krásny asfalt a slabá premávka. Hranice sme prekročili bez problémov. Veľmi nás tu pobavil jeden Rus, ktorý vedel trochu po česky. Bol u nás na vojne a mal na predlaktí vytetovaného českého leva a nápis ČSSR! Duch pospolitosti socialistického tábora, zdá sa, ešte celkom nezanikol…

Na úplný záver sme si ešte pri Bajkale užili nádherné kúpanie, aby sme zmyli prach a únavu z mongolských stepí. Potom už len ostávalo naložiť v Irkutsku motorku na vlak a vrátiť sa do Moskvy. Odtiaľ už šla Zdenka lietadlom a ja som si ešte pridal dva a pol dňa cesty motorkou domov. Nebolo to až také zlé, ale predsa mi len chýbali tie rozbité skalnaté cesty, búrka za chrbtom, zvedavé psy a najmä – usmievaví a ústretoví ľudia.

 

Zdroj/autor: Ľudia a zem, Filip Weber

 

Zdieľať článok na Facebooku