SLOVENSKO - Mnohí z nás rok, čo rok podľahnú stádovému pudu a s rozjasnenými tvárami trielia do cudziny minúť krvopotne zarobené peniažky.
Stane sa, že postupom času sa nám zdajú všetky dovolenky prinajmenšom podobné a okrem pokazeného autobusu, či klimatizácie v hoteli nič vzrušujúce nezažijeme. Samozrejme, ak našimi cieľovými destináciami nie sú momentálne vychytené oblasti Blízkeho východu. Po najväčšie dovolenkové zážitky musí človek vycestovať niekedy aj celých 100 kilometrov, a to je aj môj prípad.
Začiatkom minulého leta sme s priateľmi dostali geniálny nápad. Vzhľadom na rôzne pracovné povinnosti, skúšobné doby a podmienky, rozhodli sme sa spraviť si predĺžený víkend a objaviť krásy východného Slovenska. Inšpirovaní filmom Jízda, bez vplyvu akýchkoľvek návykových, či halucinogénnych látok sme sa usadili v dvoch autíčkach, pribalili dva stany, zodpovedajúce množstvo spacákov a za prvú zastávku sme si zvolili Spišský hrad. Bolo to totiž vyslovené želanie mojej priateľky, ktorá sa chcela vyškriabať do najvyššej vežičky a vyrovnať sa svojej spolužiačke, ktorá na ňu vyliezla minulý rok.
Celá cesta prebiehala bez závad len po prvú čerpaciu stanicu, kde sa mi podarilo šoférovi privrieť všetkých päť prstov pravej ruky do dverí, začo sa mi okrem slovných invektív dostalo novej úlohy, stal som sa „radičom rýchlostí“. Zaujímavé bolo, že aj napriek bolesti, ktorá mu tlačila slzy do očí, nešiel k lekárovi, ba ani mi nedovolil šoférovať. Ako prostriedok proti bolesti používal nezrozumiteľné mrmlanie, ktoré sa týkalo mňa a môjho odchádzajúceho rozumu.
Po príchode pod Spišský hrad a po zaplatení nekresťanského parkovného exoticky vyzerajúcim vyberačom, sme vstúpili do majestátneho stredovekého kolosu. Samotný hrad a výhľad z tejto historickej nehnuteľnosti nám všetkým vyrazil dych. Veľkú časť Spiša sme mali ako na dlani. Po výstupe na najvyššiu vežu sme si chceli urobiť zopár fotografií do albumu pre budúce generácie, ale to by mi nesmel vypadnúť fotoaparát pri mojom trápnom pokuse o vtipkovanie a pobavenie prítomných turistov.
Opäť som počúval mrmlanie kamaráta, sledoval ako všetci nechápavo krútia hlavami, znova sa prejavovala bolesť pricviknutých prstov nášho šoféra. Pri zostupe po schodoch sme sa dostali do roja podivných múch, ktoré svojím množstvom a agresivitou naháňali hrôzu nielen nám, ale hlavne sympatickým Japoncom, považujúcim danú situáciu za útok biologickými zbraňami. Ja som im to doprial, pretože hore som im len ticho závidel cvakanie fotoaparátmi. Po príchode na parkovisko a po vybratí všetkých múch zo zubov a vlasov sme vyrazili na Domašu, kde sme sa chceli v rámci kultúrneho vyžitia zúčastniť miestneho festivalu.
Ani sme sa poriadne nerozbehli a museli sme absolvovať síce nechcenú ale typickú mimoriadnu dovolenkovú aktivitu. Dostali sme defekt a potrebovali sme vymeniť koleso. Zvyčajne krátkodobá záležitosť sa pretiahla po tom, ako mi pri vyberaní rezervy koleso ušlo dole kopcom. Zbytočné mi boli odbehané futbalové kilometre, koleso bolo rýchlejšie. To už si osádka vozidla bola istá, že to robím naschvál a padali prvé návrhy, aby som si vymyslel náhradný program, už bez nich (dokonca aj od priateľky!).
Na Domaši nás privítala prietrž mračien, akú si tam roky nepamätali. Nás to neodradilo, povzbudení nádhernou prírodou sme si postavili stany, do ktorých nám v noci, kým sme boli na festivale, napršalo cca 50 mm zrážok a dokonale tak utopilo všetkých mravcov, ktorí sa tam nasťahovali skôr ako my. Samotný festival bol skvele situovaný na miernom svahu, ktorý sa po búrke zmenil na šmykľavku a samozrejme s mojím šťastím, ktoré sme mali rezervované na celý výlet, som sa šmykol ako prvý z desaťtisíc prítomných ľudí JA.
Skončil som v bahennej mláke takmer po kolená. Zúfalo som pozrel na kamarátov a čakal ako zareagujú. Prekvapili ma. Všetci traja skočili za mnou... Po všetkých peripetiách nás čakali už len pekné teplé a žiadnymi problémami nerušené štyri dni oddychu a túlania sa v prekrásnej prírode v okolí Veľkej Domaše.
Faktom však je, že pri rozhodovaní o mieste tohtoročnej dovolenky, sa všetci zhodli, že so mnou riskovať radšej nebudú, a tak zostávam preventívne doma...
Zdroj/autor: dravec,drom
