NA CESTÁCH Z miesta na miesto

Samozrejme, po chvíli som si uvedomila riziká cestovania, veď predsa len, som žena a potrebujem ,,určitý komfort“ . A taktiež sa neradím k ,,batôžkarom“, ktorí s radosťou prespávajú niekde na stanici. Ale poďme k veci...

Na výlet do Kambodže sme boli pripravení asi tak, že sme v rukách držali spiatočný lístok z thajskej Pattaye do kambodžského Siem Reap. Aby sme mali akú-takú istotu, že hneď v prvú noc neprespíme pod nebom, kúpili sme si 3 nocí v hoteli s tým, že ostatné dni sa nejako premotáme. Kamarát, (zdravím, Osvald!), ktorý pozná Kambodžu, nás ,,jemne“ varoval, že to bude zážitok na celý život. Mal pravdu!

Hneď po prekročení hraníc nás prehodili s klimatizovaného, voňavého autobusu do miestnej ,,fazuľky“ so slovami, vraj máme najlepší bus v širokom okolí. Verte mi, trikrát som si túto vetu prekladala z angličtiny, no nemala som ten pocit – bez klimatizácie, miesta na sedenie a nohy asi toľko, koľko má prváčik v lavici.

Stroj sa dal do pohybu po ceste, ktorá síce mala označenie ako diaľnica, ale jamy i hrbole, s ktorých sme mali riadne vyprášené i ľadviny nás presvedčili o niečom inom - taká poľná cesta! (diaľnica je to vraj preto, lebo o rok tam nastanú pracovné práce a bude to dvojprúdovka so všetkým, ako sa patrí. Takže, ak sa dnes vydáte do Kambodže, budete o tento veselý zážitok už ukrátený)

Po necelom kilometri sme dostali defekt. Vodič s úsmevom vybehol von a opäť naskočil so slovami, že to nevadí, to ešte vydrží... Rozbehli sme sa prašnou, červenou cestou do neznáma. Dlhé kilometre sme nevideli nič, len zvírený piesok, zopár slamenných domčekov a nádhernú krajinu.

Zastali sme v ,,servise“, ktorý tvorili traja spiaci domorodci a jeden hrdzavý kompresor. Vzhľadom k tomu, že naša guma bola pretrhnutá, vodič cez najnovší typ Nokie objednal čisto nové koliesko, čo pre nás znamenalo čakanie niekde ,,nikde“ cca dve hodinky. Sledovali sme cestu, na ktorej sa občas zjavilo nejaké auto, kravy, či sliepky, alebo deti idúce na motorke zo školy...a zapadajúce slnečné lúče...

Tri dni v Siem Reap a pár rozhovorov mojou lámavou angličtinou s miestnymi, ktorí sú naozaj priateľskí, sme sa rozhodli cestovať ďalej. Tajne sme dúfali, že keď nám predajca lístkov prisahal, že do hlavného mesta vedie diaľnica, myslí tým asfalt. Cesta bola fajn, takže ani nestojí za zmienku. Až na to, že v autobuse sme boli jediný ,,biely“. Neviem, či to robí tá biela pokožka, alebo moje ryšavé vlasy, no domáci sa nenápadne obzerali, čo mi až tak nevadilo, ale keď sa skrčili do sedadla a ,,nenápadne“ si nás fotili, fakt som si pripadala ako celebrita!

Cez prestávku prišlo za mnou malé chlapča a posunkami sa spýtalo, či sa s nami môže odfotiť. Jeho matka cvakala o dušu a my sme sa smiali a pochopili, že nie len oni pre nás sú zaujímavý. (Som zvedavá, či ma majú vyvesenú nad posteľou, teda hojdacou sieťou..)    

Po pár dňoch sme postupovali do prímorského mestečka Sihanokwille, ktoré nielen že je nádherné, ale aj neuveriteľne lacné – najdrahší hotel za 27 dolárov vyzeral ako palác. Ostatné ubytovanie sa dá zohnať asi tak za 15 dolárov, v ktorých máte nocľah a raňajky pre dve osoby. I tu sme stretli len príjemných a ochotných ľudí, hlavne deti, ktoré sa už od malička učia po anglicky, takže dorozumieť sa nie je žiaden problém.

Cestou späť do Pattaye som sa pri kupovaní lístkov pýtala predávajúceho (ujo na ,,stanici“ za plastovým stolíkom), či sa musí na hraniciach prestupovať. (Čudný zákon, že na ich územie nesmie vojsť thajský automobil a platí to i naopak.) S tajomným úsmevom mi povedal, že áno. Až v deň cesty, keď sme menili po šiestykrát autobus som pochopila význam jeho tajomného úsmevu, teda skôr úškrnu...

Zišli sme sa na stanici, kde sme poraňajkovali výborné pečivo a čakali na odchod toho nášho. Očami som vyzistila, že ,,ten náš“ sa akosi rýchlo zapĺňa, tak som utekala obsadiť miesta - a dobre som urobila. Posledný traja ľudia, ktorým sa akosi neušlo miesto na sedenie (no čo už, autobus mal 30 miest, lístkov sa predalo 33...aj to sa stáva, všakže) sa pri predstave šesť hodinového státia pekelne rozčúlili. Miestny to, ako inak, riešili s úsmevom na perách a doniesli malé plastové stoličky, ktoré bez problémov osadili do uličky autobusu so slovami – Sid dávn, plííís... – a uistili sediacich, že je to len na hodinku.

Nech sme rátali, ako sme chceli, nešlo mi do hlavy, ako je to možné, že len na hodinu? Vedela som, že bus budeme meniť na hraniciach, ale už za hodinu...? Vyjasnilo sa mi presne za 60 minút, keď autobus zastal a na povel sme vystúpili. Batožinový priestor, ktorý naozaj pukal vo švíkoch sa otvoril a vodič s kolegom vyhadzovali batožinu von, nechápajúc prečo, na cestu pokrytú červenou hlinou. Pred nami sa týčil novučičký most, cez ktorý, pretože ešte nebol dokončený, sme si ručne stručne preniesli batohy a pokračovali ďalším ,,spojom“.

Myslela som, že toto je koniec – ale prdlajs! Po necelej hodine sa situácia opakovala a my sme sa smiali, ako budeme tento zážitok rozprávať doma. Tentokrát bola pred nami rieka bez mosta. Odniekiaľ sa dovalila akási ,,kompa“, presnejšie tri dosky s motorom. Kým sme preplavili na druhý breh, namočili sme sa až po kolená a ďakovali bohu, že nás tam nebolo viac - plávať s kufrom som ešte neskúšala. Tenisky sa vysušili a pokračovali sme opäť ďalším autobusom. Takto sa to opakovalo presne šesť krát, rozdiel bol len vo vzdialeností autobusov, a v tom, že raz bola ,,kompa“ poháňaná malou vrtuľou, raz ,,odrazovou tyčou“, raz polopotopená...

Každým prestupom sme to začali brať ako také dobrodružstvo a cítila som sa, ako ,,skúsená, vetrom ošľahaná“ cestovateľka. Po príchode do thajskej civilizácie, kde nás hneď za hranicami čakala nádherná, vysvietená trojprúdová diaľnica, som si, poviem vám, vydýchla, ale zase uznajme - kde zažijete takéto dobrodružstvo už len premiestňovaním sa z miesta na miesto...? 

Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám...  Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete. 

Zdroj/autor: Malaena,drom

VIDEO Sihanokwille