Svedectvo etruských hrobiek: Neďaleko Ríma rozkvitalo mesto naháčov

19.10.2021 |   |    | 

Etruská rodina práve uložila svojho otca k večnému odpočinku. Nákladným pohrebom ale ceremoniál nekončí. Potom, čo pozostalí odprevadia mŕtveho do hrobky, následujú tance a hry na jeho počesť. Hlave klanu treba vzdať náležitú úctu.



 

K podzemnej komore vede krátka chodba, zvaná dromos. Na kamennej posteli v malej klenutej miestnosti leží muž. Neďaleko jeho tela je oštep, hruď zdobí brošňa napovedajúca, že mŕtvy bol pochovaný v plášti. A nielen to. „V prípade mužských hrobov je nápadný ich vysoký počet a výbava u vojakov, ktorí, ako v prípade tzv. hrobu vojaka z Tarquinie, sú pochovaní v plnej zbroji. To môže znamenať len fakt, že sa vrstva bojovníkov honosila medzi Etruskami vynikajúcim spoločenským postavením,“ uvádza súčasný nemecký archeológ Friedhelm Prayon.

 

Centrum obchodníkov a bojovníkov

Tarquinia, etruská metropola vzdialená asi 50 kilometrov severozápadne od Ríma, pulzuje životom. Mestu z vápencových blokov dominuje akropola s mohutným chrámom, tzv. Kráľovniným oltárom. Na tunajšom vŕšku Monterozzi sa od konca 7. storočia pr. n. l. rozrastá pohrebisko. Predtým zostávala Tarquinia v tieni významnejších etruských centier, postupne sa ale situácia obracia k lepšiemu. Éra najväčšieho politického rozkvetu mesta začína v 4. storočí pr. n. l. Stále bohatšie obchodné kontakty s okolím podporia vznik cechu obchodníkov. Mimoriadne postavenie tu už dávno majú aj bojovníci.

 

Studnica vedomostí

Legenda o vzniku mesta hovorí, že Tarquiniu založil Tarchon, syn či brat bájneho Tyrhéna, ktorý viedol etruských vysťahovalcov z maloázijskej Lýdie na Apeninský polostrov. Sídlo neďaleko tyrhénskeho pobrežia sa v priebehu stáročí mení v rozkvitajúce centrum. Prvé hroby na pahorkoch okolo metropoly pochádzajú z obdobia 9. – 8. storočia pr. n. l. Pre archeológov predstavujú nálezy z tarquinských hrobiek väčšinou jedinú studnicu vedomostí o Etruskoch. Je to unikátny objav, pretože je veľmi vzácne nájsť neporušené etruské hrobky s prvotriedne dochovanými jedincami,“ hovorí o jednom z nálezov, patriacich zrejme príbuznému piateho etruského kráľa Tarquinia Prisca (vládol v rokoch 616‒579 pr. n. l.), Talian Alessandro Mandolesi, archeológ z turínskej univerzity. Výjavy v pohrebných komorách poodhaľujú všedný život Etruskov.

 

Krvavý výjav

Zábava je v Tarquinii jedného popoludnia roku 350 pr. n. l. v plnom prúde. Muži s iskrou vášne v oku hľadia pred seba, kde sa odohráva krutý výjav. Bojovník so špicatou čiapkou na hlave povzbudzuje k útoku rozzúreného psa, ktorý ochotne vyráža vpred proti zakuklenej postave. Neborák sa snaží s pomocou palice ubrániť rozbesnenému zvieraťu. Márne, pes sa naňho vzápätí vrhá. Tečie krv a diváci spokojne hvízdajú. Desivá etruská hra, zvaná phersu, podľa odborníkov zrejme predstavuje predchodcu neskorších gladiátorských zápasov. Pre etruských mužov ide o vítaný spôsob, ako zahnať nudu.

 

Voľnejšie mravy

Etruskovia nie sú upätí zástancovia prísne dodržiavanej morálky. Dokážu si poriadne užívať. V jednom z domov tarquinských boháčov sa koná hostina. Stoly sa prehýbajú pod jedlom a pitím. Všetko sa servíruje v nádobách bucchero, typickej etruskej čiernej keramike, ktorej výroba je pre odborníkov dodnes záhadou. Domnievajú sa však, že zvláštne sfarbenie predmetov remeselníci dosahovali redukciou prívodu kyslíka počas vypaľovania. Vďaka nej došlo k vytvoreniu dymových plameňov, kedy sa oxid železitý červenej farby menil na oxid železnatý čiernej farby. Rozgurážení hostia bohatiersky popíjajú z lesklých čiernych pohárov a potom si užívajú pri tanci. Názorne to ukazujú hodovné scény z tarquinskej Hrobky levíc, na ktorých nechýbajú hudobníci ani tanečníci.

 

Pijú, s kým chcú

Ženy sa tu veselo bavia spoločne s mužmi, čo ukazuje, že etruské mravy sú omnoho voľnejšie než napríklad tie grécke. Gréckych hostín sa smú zúčastňovať len hetéry, teda kurtizány. To tu neplatí. Svedectvo o ľahko neviazanom živote Etruskov názorne podáva Hrobka lovu a rybolovu, ale nielen ona. Keď sa spolu stretnú etruské ženy, dopriavajú si jedla a pitia, čo hrdlo ráči, a bavia sa podľa svojho. Na názor opačného pohlaví sa nepýtajú. „U Tyrhénov je pevným zvykom, že sú ženy spoločným majetkom. Starostlivo sa starajú o svoje telo a cvičia často nahé aj s mužmi, niekedy i medzi sebou. Nestravujú sa po boku svojich vlastných mužov, ale s kým sa práve stretnú, a pijú, s kým chcú. Sú nanajvýš zbehlé v pití a veľmi krásne,“ píše starogrécky autor Theopompos (asi 380–315 pr. n. l).

 

Nikdy sa nečervenajú

Ďalší z Grékov, historik Poseidonos (135‒51 pr. n. l.), ale podobný spôsob života veľmi ostro kritizuje. Vadí mu aj etruský zvyk, keď ženy ležia s mužom pod jednou prikrývkou. Dokonca i slúžky vraj po dome chodia až do dospelosti nahé, aspoň to prezrádzajú dochované nástenné maľby. Navzdory tomu sa tu ale voľná láska nepraktikuje. „Nespočetné náhrobné nápisy, čiastočne vyložené rodokmeňmi, odkazovali na pevné zväzky vo všetkých spoločenských vrstvách a vo všetkých dobách, ktoré v ničom nezaostávali za dobou republikánskeho Ríma,“ vysvetľuje archeológ Prayon. Pre Etruskov je len typické rovnoprávne postavenie žien s mužmi. Aktivity nežného pohlaví sa neobmedzujú iba na rodinu a nekončia medzi múrmi domu a hranicami pozemku. Etruské ženy si rady vyjdú do spoločnosti. „Pohľady mužov ich nedonútia k tomu, aby sa červenali,“ poznamenáva rímský historik Titus Livius (59 pr. n. l. ‒ 17 n. l.).

 

Koniec zlatej éry

Obdobie slávy Tarquinie i emancipácie tunajších žien končí už v 3. storočí pr. n. l. Roku 295 pr. n. l. rímska republika poráža pri Sentine koalíciu Samnitov, Etruskov a Umbrov. Od tejto chvíle musia Etruskovia uznať nadvládu Večného mesta. Postupný úpadok metropoly tiež zachytávajú maľby sprevádzajúce mŕtvych, tentokrát ide o výjavy v dvojkomorovej Orkovej hrobke. Miestnosť v staršej časti, zvaná Orkova hrobka I, zo začiatku 4. storočia pr. n. l. znázorňuje hostinu. Nechýbajú na nej Spurinnovia, jedna z vtedajších najbohatších etruských rodín. V druhej časti hrobky z konca 4. storočia pr. n. l. už vyvádzajú démoni vrátane Tuchulchov s oslími ušami a supou tvárou. Záhrobie ale Etruskovia nepovažujú za konečnú stanicu svojej existencie. Smrť je pre nich len ďalšia cesta. „Hrobka bola vybudovaná ako dom pre zosnulého a bola vybavená všetkým možným k pohodliu duše vrátane kovových predmetov a riadu,“ opisuje súčasný britský archeológ Graeme Barker a dodáva, že duša po smrti putovala ďalej na iné místo. Ženy svoje rovnoprávne postavenie nestrácajú ani pri lúčení s mŕtvym, vo vestibule hrobky im prináležalo vlastní kreslo.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.

 

Autor: © HISTORY revue / Hana Stejskalová

Zdielať článok na Facebooku


Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)

Štvrtok, 2. december. 2021. Meniny má Bibiana.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa