ČÍNA - Život im strpčujú nájazdníci, lúpežné bandy aj rozmary počasia. Preto si ľudia z etnickej skupiny Hakka začínajú v stredoveku stavať podivuhodné domy, ktoré ich majú pred všetkými nástrahami ochrániť. Hoci tieto „pevnosti“ vyzerajú na prvý pohľad jednoducho, sú premyslené do posledného detailu a z hľadiska obranyschopnosti sa vyrovnajú európskym hradom…
Prvé tulou, ako sa týmto zvláštnym stavbám hovorí, vyrastajú v provincii Fu-ťien na juhozápade Číny najskôr už v 12. storočí. Tie najmladšie potom pochádzajú zo začiatku storočia minulého. Majú kruhový – v menšej miere obdĺžnikový – pôdorys, niekedy bývajú vzájomne prepojené a na ich výstavbu sa používa viacero materiálov. Základ tvorí udupaná hlina, spevnená kameňmi a kúskami dreva či bambusu. Vďaka tomu sa tulou ťažko dobývajú, nedajú sa zapáliť a súčasne odolávajú výkyvom počasia - v lete príjemne chladia, naopak v zime udržujú teplo.
Na prízemí, kde je najväčšie vlhko, sa nachádzajú kuchyne a remeselné dielne, v ktorých sa každodenne využíva oheň. Ten vysušuje základy stavby aj prvé poschodie so skladmi potravín a iných zásob. V ďalších podlažiach (tulou mohli mať až päť poschodí) sú potom obytné miestnosti s veľkými oknami, smerujúcimi dovnútra. Naopak okolitou krajinou sa tunajší obyvatelia kochať príliš nemôžu. Celistvosť vonkajších múrov narušujú od druhého poschodia vyššie len malé okienka, ktoré sa v prípade nebezpečenstva dajú využiť aj ako strieľne.
Susedia si nesmú závidieť
Na prízemí steny dosahujú hrúbku až dvoch metrov a smerom nahor sa zoštíhľujú. Z bezpečnostných dôvodov vedie do domu iba jeden vchod, lemovaný rámom z celistvého bloku žuly. Masívna drevená brána je okovaná a zvnútra spevnená drevenými kolesami, ktoré zapadajú do otvorov tohto rámu. Nad vchodom potom býva pre prípad požiaru nainštalovaný dômyselný vodovod.
Poschodia lemujú pavlače, z ktorých sa vstupuje do útrob tulou. Dom je medzi jeho obyvateľov rozdelený vertikálne. To znamená, že jedna rodina obýva v každom podlaží vždy dve až tri miestnosti. Aj v tomto prípade platí striktnú rovnosť. Všetky „byty“ sú rovnako veľké, boli postavené z totožných materiálov a majú rovnaké dvere, okná aj vnútornú výzdobu.
Pomyselné srdce každého domu tvorí átrium, kde vybraní zástupcovia obyvateľov rokujú o všetkých dôležitých spoločných záležitostiach. Na vnútornom dvore je vyhĺbená jedna či viac studní a stojí tu chrám, ktorého veľkosť i výzdoba závisí od finančnej kondície komunity. Okrem náboženských obradov sa v ňom odohrávajú aj najrôznejšie oslavy, svadby a pohreby.
Záchody majú spoločné
Jeden dom obýva jeden klan. Nezriedka ide až o 800 osôb! Život celej komunity sa riadi prísnymi pravidlami a je založený na princípoch rovnosti a kolektívneho bývania. Ľudia zdieľajú práčovňu, kúpeľňu či toalety, majú „rozpísané“ služby (upratovanie verejných priestorov či dozor nad bránou) a spoločne sa starajú aj o ryžové, čajové a tabakové políčka v okolí. Zisk z predaja týchto plodín im slúži na rekonštrukcie alebo na novú výstavbu.
„Malé“ a strohé tulou nahrádzajú najskôr od 17. storočia vskutku obrími a krásnymi stavbami. Tie najbohatšie klany si potom budujú honosné domy, ktoré už pripomínajú skôr hradisko… Dodnes sa v provincii Fu-ťien zachovalo 3000 tulou, pričom tých 46 najhodnotnejších je od roku 2008 pod ochranou UNESCO. Fungujú ako skanzen a stále v nich bývajú ľudia – a to aj mladšieho veku. Prespať tu môžu aj turisti.
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
