AFGANISTAN Budúcnosť je vo vzdelaní

2008-04-04 13:00:00 |   |    | 

AFGANISTAN - Afganistan je krajina, ktorá sa iba pomaly spamätáva po štvrťstoročnej občianskej vojne a následnom režime fundamentalistického hnutia Taliban.



Je to jedna z najchudobnejších krajín sveta a tiež krajina s najnižšou úrovňou vzdelania, len 28 percent z viac ako tridsať miliónovej populácie nad 15 rokov, vie čítať a písať (43 percent mužov a 12,5 percenta žien).

Situácia v oblasti vzdelávacieho systému sa výrazne zlepšila po páde Talibanu v roku 2001. Prioritou Ministerstva školstva je najmä základné vzdelávanie. Cieľom je, aby do roku 2020  všetky školopovinné deti sedeli v školských laviciach.

V súčasnosti polovica detí v školskom veku školu nenavštevuje, pričom situácia je alarmujúcejšia v južných provinciách so zhoršenou bezpečnostnou situáciou (ako je napríklad provincia Helmand) alebo v strede krajiny. Do školy samozrejme chodí  väčšie percento detí vo veľkých mestách, v porovnaní s vidieckymi oblasťami. Potrebné je klásť oveľa väčší dôraz na vzdelávanie dievčat, lebo ich situácia je v súvislosti s navštevovaním školských zariadení ešte stále ťažšia ako u chlapcov. 

Ďalšími problémami, s ktorými sa Afganistan v súvislosti so vzdelávaním stretáva, sú stále nevypracované osnovy pre stredné školy, nedostupnosť škôl v niektorých oblastiach a existencia islamských fundamentalistických škôl pri hraniciach s Pakistanom. Neľahké je tiež uplatnenie sa mladých absolventov stredných a vysokých škôl. Kvôli veľkej nezamestnosti môže byť po skončení štúdia veľmi komplikované zohnať prácu.

Vzhľadom na to, že sa afganské Ministerstvo školstva zaoberá prioritne dosiahnutím základného vzdelania najväčšieho možného počtu detí, často rozvoj ďalšieho vzdelávania dospelej populácie ostáva na miestnych a zahraničných mimovládnych či medzinárodných  organizáciách, ktoré v krajine pôsobia.

Mimovládne organizácie sa už podieľajú na stavbe všetkých druhov škôl. Dôležité je ponúknuť však aj rôzne druhy praktických školení a kurzov absolventom základných či stredných škôl, ale aj širšej verejnosti podľa ich záujmu, ktoré im pomôžu uplatniť sa na trhu práce.

Kábulská organizácia AWRC - Afghan Women’s Resource Centre v spolupráci so slovenským združením Človek v ohrození otvorila v meste Čarikar v provincii Parwan severne od Kábulu školiace stredisko pre dievčatá, ktoré sa túžia naučiť alebo zdokonaliť v angličtine a tiež sa naučiť základy novinárskej práce, či práce v oblasti administratívy. V poslednej dobe sa tiež podarilo rozbehnúť kurzy o ženských právach pre mužov z okolia. Na hodiny dochádza a takéto vzdelávanie podporuje  aj vedúci šury (rady starších) mesta Čarikar, pan Mohammed Rafik, čím demonštruje záujem o zmeny.

Čarikar a celá provincia Parwan je jednou z osvietenejších, faktom ale zostáva, že je zväčša poľnohospodárskou oblasťou (80 percent všetkých obyvateľov krajiny sa živí poľnohospodárstvom) a keď prechádzate cez Čarikar, na uliciach prakticky neuvidíte žiadnu ženu, a to ani v burke (tradičnom afganskom oblečení zväčša modrej farby, ktoré zahaľuje tvár a celé telo).


"Prečo mám živiť dospelé dcéry, keď sú schopné sami si na seba zarobiť."

Rafik sa v rozhovore priznáva k nespokojnosti so situáciou v krajine. Má 60 rokov, desať detí, polovica z tohto počtu sú dcéry.  Bol by veľmi rád, keby sa vzdelávali a chodili do práce. Vtipne dodáva: „ Prečo mám živiť dospelé dcéry, keď sú schopné sami si na seba zarobiť?“ On sám by tiež rád podporil myšlienku, aby bolo na uliciach všeobecne viac žien, nielen dievčatá v čiernych uniformách s bielou šatkou, idúce ráno pred ôsmou na vyučovanie a popoludní o druhej zo školy.

Myslí si, že mentalita ľudí sa postupne mení a je optimista: „Do desiatich rokov sa situácia v mnohom zlepší.“ V povetrí však zostáva otázka, do akej miery dobrú vôľu a ochotu miestnych ľudí meniť zaužívané tradície ovplyvní stále sa zhoršujúca bezpečnostná situácia v krajine.

Ukazuje sa, že zahraničné stáže vybraných pedagógov, lekárov či pracovníkov afganských mimovládnych organizácií, prinášajú svoje ovocie. České občianske združenie Berkat už niekoľký krát v rámci projektu “Zdravé oči pre Afganistan“, zorganizovalo v spolupráci s kábulskou očnou nemocnicou Noor a pražskou očnou klinikou Lexum, stáže afganských oftalmológov v Prahe.

Kábulský lekár Wahid Hafizi vychválil dvojtýždňový pobyt v Českej republike. „Nielen že môžem pozorovať, ako sa pracuje v iných krajinách, ale môžem sa naučiť veľa vecí, ktoré v Afganistane zatiaľ nerobíme a následne svoje skúsenosti odovzdávať doma svojim kolegom a kolegyniam. Afgancom dodáva silu aj fakt, že sa veci dajú robiť lepšie resp. efektívnejšie alebo že sa niektoré veci vôbec dajú uskutočniť. Toto všetko v nich len utvrdzuje veľkú chuť a optimizmus, podielať sa na zmenách vo svojej krajine. Doktor Wahid pokračuje: „V súčasnej situácii sú ľudia v Afganistane častokrát rozčarovaní, pretože šesť a pol roka po páde Talibanu očakávali rýchlejšie zmeny k lepšiemu a viditeľnejší dopad na ich život.“

V chudobnej krajine ľudia posudzujú zmeny na tej najlokálnajšej úrovni, či dokonca len vo svojej rodine. Logicky potom dochádza k istej dezilúzii – zmeny nenastávajú tak rýchlo, ako si ľudia po páde Talibanu vysnívali a práve preto v tejto dobe treba afganských lekárov, pedagógov a zamestnancov neziskového sektoru pozitívne motivovať.

Pán Malcolm Griffiths, zamestnanec Britskej rady v Kábule, je nadšený z práce s absolventmi univerzít a budúcimi učiteľmi angličtiny. Britská rada na konci roka 2007 zahájila projekt školenia učiteľov. Malcolm Griffiths má skutočne bohaté skúsenosti s výukou študentov po páde železnej opony v Československu. Nie je však možné porovnávať študentov v Československu a v Afganistane.

Afganci sú špecifickí tým, že si so sebou neprinášajú záťaž z predchádzajúcich štúdií. Naučia sa jazyk, ale o metodike alebo o nových trendoch toho veľa nevedia. Sú ako nepopísaný list papiera. Keďže sú nadšení a doslova bažia po informáciách, je radosť s nimi pracovať. Myslia si však, že sa všetko naučia hneď, preto ich treba občas krotiť.

Čím sú ľudia v Afganistane mladší, tým väčšia je pravdepodobnosť, že vedia čítať a písať. Rodičia zväčša nepovažujú vlastné vzdelanie za prioritu, keďže v Afganistane je naozaj najdôležitejšie uživiť rodinu. Deťom však vzdelanie doprajú, keďže ho vnímajú ako podstatnú časť rozvoja, i keď je niekedy naozaj veľmi ťažké motivovať ich, aby dlhodobo posielali svojich potomkov do školy, čo sa odráža stále vysokým počtom detí, ktoré sa čítať, písať a počítať neučia, lebo do školy nechodia.

Na záver len zostáva otázka, čo im v tom vlastne bráni – rodič, nedostupnosť školy či chudoba rodiny, ktorá deti namiesto štúdia núti pracovať.

 

Občianske združenie Človek v ohrození je nezisková, mimovládna organizácia, založená na Slovensku v roku 1999. Jej poslaním je účinne pomáhať ľuďom, ktorí trpia dôsledkami prírodných katastrof, konfliktov a autoritárskych režimov za podpory širokej verejnosti. Prostredníctvom kultúrno-vzdelávacích podujatí a ďalšej osvetovej činnosti informuje verejnosť o závažných problémoch spoločnosti a zároveň ju oslovuje aby sa rôznymi formami zapojila do pomoci ľuďom v núdzi. Jej činnosť sa rozdeľuje do štyroch hlavných oblastí záujmu - humanitárna pomoc, rozvojová pomoc, podpora ľudských práv a vzdelávacie a informačné aktivity na Slovensku. Od svojho vzniku, vďaka partnerom a podporovateľom, mohla pomôcť tisíckam ľudí v 15 krajinách sveta. Pomôžte aj vy. Klub darcov Človeka v ohrození.

 

Zdroj/autor: Markéta Vinkelhoferová, OZ Berkat

Zdieľať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
2.5/5 (2 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk


Piatok, 29. marec. 2024. Meniny má Miroslav.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa