Adrenalín na dunách. Sandboarding v oáze Huacachina

2015-04-06 09:00:00 |   |    | 

Na ceste z Cusca do Limy po južnej trase sa žalúdok každého cestujúceho roztrasie už v prvej zákrute stovky serpentínových cestičiek, ktorými si brázdia prechod autobusy, motorky či nákladné autá, ktoré majú prívesy naložené ďalšími desiatkami vozidiel značky Toyota. Ruksaky, vrecia i škatule naložené do plna lietajú z prednej časti autobusu dozadu a naspäť, ich obsah je už po pol hodine premiešaný a pasažieri si nepretržite vymieňajú svoje poklady.



 

Cesta trvá približne 7 hodín, no žiaden pokus o spánok sa neosvedčí, keďže sa zubami nechtami neustále držíte sedadla pred vami. Keď pri pohľade z okna máte pocit, že prašná cesta je pre autobus priúzka, okolo preletí obrovský nákladiak, ktorý sa doplna naložený z časti vznáša vo vzduchu. Po ľavej strane je okno doškriabané od červených skál, ktoré už úplne obopli dopravný prostriedok a napravo pod kolesami svištia kamene a padajú zo strmého útesu. Zákruty sú ostré a tvár cestujúcich zahaľuje vidina šťastného konca cesty. Na prvej zastávke, v Nazce, vyskáču z autobusu len zahraniční turisti, ktorí si prišli obzrieť bájne, príbehmi opradené Nazca Lines. Ostatní len zmenia autobus a pokračujú v ceste smerom na sever.
 

Po ďalších 4 hodinách nadskakovania už človek neobsedí, ošíva sa a uvažuje, ako by si tento výlet do hlavného mesta spríjemnil. Šanca sa naskytá v Ice, paradoxne nijak zaujímavom, špinavom meste na okraji cesty. Domy sú tu šedivé s opadanou omietkou, ulice plné prachu a vzduch zdobia víry plné papiera a opadaného lístia. Jeden má pocit, že si z neho vo vydavateľstve Lonely Planet vystrelili. V turistickom sprievodcovi sa totiž o Ice píše v najlepšom zmysle slova. Láka svojou zelenou oázou uprostred vyprahnutej pustatiny a tiež húfmi nadšencov, ktorí sa nevedia dočkať, až sa spustia po pieskových dunách jej prislúchajúcej púšte. Až po hlbšej debate s domácimi obyvateľmi sa na mestskom parkovisku záhada vyrieši a mávate na taxík. Ten vás za 2 eurá odvezie do Huacachiny, malej osady s asi 7 domami.

Sú umiestnené v polkruhu, ktorý lemuje malebnú, tmavo modrú lagúnu s pár drevenými člnmi, ktorej fotky zdobia nejeden časopis. Už prvý pohľad je dych vyrážajúci. Domy vo viktoriánskom štýle sú zároveň reštauráciami a obchodíkmi. Natreté nabielo s gotickými klenbami pôsobia veľmi honosne a s celkovým okolím dávajú pocit nesmiernej nadčasovosti. Na terasách sa kvetmi obsypané kry váľajú vo veľkých črepníkoch a ich opadané listy sfarbujú blízke chodníky. V oknách vo vánku cinká zvonkohra a štebocú do klietky chytené papagáje. Tento architektonický skvost uprostred neďalekej novodobej výstavby má priam rozprávkovú lokalitu, leží v srdci pomarančovo oranžových pieskových dún, ktorých vysoké kopce sa dotýkajú slnkom rozhorúčenej oblohy. Oranžová tak prechádza do slivkovo modrej farby a úplnou dokonalosťou sa tu pýšia sýto zelené palmové stromy, ktorých listy v miernom vetre ticho šumia. Nie nadarmo sa toto miesto nazýva oázou, je ňou v absolútnom význame.

 

Široko ďaleko nevidieť nič len piesok a žlto – hnedo - oranžových odtieňov sa oči nevedia nabažiť. Ubytovanie, ktorého je tu pomenej, sa nachádza tam, kde sa duny lámu a piesok sa sype do zelenej trávy, ktorú tu miestni výsostne pestujú a zalievajú. Od bazéna, v ktorom si močíte nohy, musíte hlavu až veľmi vytáčať, aby ste dovideli na vrchol pieskovej nádhery. Teploty v dedine už ráno o 9 dosahujú 35 stupňov a prežiť sa dá iba pod husto zarastenými  stromami či v tieni jednej z budov. Nad kvetmi citrónovníkov poletujú pestrofarebné kolibríky hýriace farbami od výmyslu sveta. Stromy rozvoniavajú tak sladko, že sa vám z pod ich koruny nechce odísť a každodenne tam preto človek strávi aj niekoľko hodín.

Celodenný pokoj je zrazu značne narušený všade sa premávajúcimi turistami zo všetkých kútov sveta, nesúcich si svoj sandboard pod pazuchou. Celé toto sandboardingové šialenstvo začína o 4 hodine poobede, kedy slnko začína strácať na intenzite a jeden pri chôdzi po horúcich dunách neutrpí žiadne zranenie. Piesočné pohoria sa mihajú tieňmi desiatky nadšencov, ktorí sa ešte stále v teplom vzduchu trápia výstupom do výšok. Slnko klesá a o piatej je obloha už sfarbená do ružovočereven, pričom sa jej odtieň približuje farbe púšte. Miesto, kde sa súš spája s oblakmi je len ťažko rozoznať, príroda ma nádych nekonečna. Keď ste už so silami na konci, s úľavou zistíte, že stojíte na najvyššom možnom mieste široko ďaleko a s hlbokým výdychom sadajúc vhupnete do vyhriateho piesku.

Ticho, ktoré je priam zázračné, sa mieša s preskakujúcim hučaním motora všadeprítomných motokár, ktoré tých lenivejších športovcov vynesú na kopce za pár minút. Obrovské pneumatiky víria prach a často si nevidíte ani na špičku nosa. Týmto komfortným riešením sa však mnohí oberajú o pôžitok, keď sa po dlhšej prechádzke nahor kopce rozostúpia a pred vami sa odhalia siahodlhé kilometre ďalších dún a úžin, pieskových násypov a formácií, ktoré denne menia podobu v závislosti od intenzity vetra. Hlave chvíľu trvá, kým si snowboardovú topánku a dosku spojíte s horúcim vzduchom a piesočným oceánom. Namiesto zimnej kombinézy sa stačí odieť do plaviek alebo šortiek, lyžiarske okuliare vystriedajú slnečné Ray Bany.

Neopísateľný zážitok cítite, keď vám pod nohami lietajú pieskové zrná a počas rýchlej jazdy nadol vás ovieva už sviežejší tropický vzduch. Jazda je zbesilá a hoci to po piesku ide pomalšie ako po studenom snehu, neobyčajnosť tejto aktivity si vás okamžite podmaní. Človek nevie, čo skôr. Na jednej strane sa nevie nasýtiť novoobjavenej zábavy, na druhej zase krásneho výhľadu do nekončiacich diaľok alebo hádam najúžasnejšieho momentu dňa, keď slnko zapadá nad rozhorúčenou púšťou. Výškové rozdiely sú také veľké, že celé miesto chvíľami budí dojem zaviatych mohutných hôr. Neviete si vybrať, kam skôr otočiť hlavu, či na maličkú osadu, ktorá z výšky pôsobí ešte menšia, na jej osviežujúcu lagúnu, ktorej člny pripomínajú zrnká maku a či na džípy, ktoré v diaľke vyzerajú ako fatamorgána. Zrazu krik a nadšený výskot vystrieda ticho. Napriek tomu, že sa na jednom mieste zhromaždilo aj 100 ľudí, pôsobí opustene. Nikto nevydá ani hláska a naplno vníma tento neočakávaný zázrak. Ešte pred pár hodinami ste sedeli v autobuse pozorujúc spustnutú šedivú krajinu a znenazdajky sa ocitnete v rozprávkovom svete. Očarenie z krásnej prírody v kombinácii so sandboardingovým adrenalínom vo vás vyvolajú túžbu ostať navždy. Tak sa aj stalo a plánovaný jednodňový pobyt sa zmenil na celý týždeň. S každým ohnivým západom slnka si poviete, že chcete vidieť aspoň o jeden viac.

Na jedlo nie je ani pomyslenie, v žalúdku sa vám rozostrie až vo večerných hodinách. Maličká vodná plocha vtedy pritiahne do svojej blízkosti všetko, čo je živé a okrem čajok, žiab a hmyzu sa tu zhromaždia aj turisti. Osadu po západe slnka zahalí pustá tma, široko ďaleko nie je vidieť nič, len černotu, ktorú prebíjajú tlmené svetlá maličkých reštaurácií na pobreží. Pod lampami na rozprestretej deke posedávajú umelci, ktorí pofajčievajúc zastavujú okoloidúcich zvedavcov a núkajú im svoje ručne vyrobené šperky. Nie pre nich nie je odpoveď, a preto vám na počkanie vedia vyrobiť akúkoľvek požiadavku. Ak už večer sedíte pri lagúne, ešte stále môžete z kopcov počuť jasot vytrvalých sandboardistov. V prípade, že ste ešte nezišli do dediny vás tam zaženie zima, ktorá po západe slnka zaleje všetko, čo sa cez deň roztápa od páľavy. Noci sú rovnako pôžitkárske ako deň, cvrlikanie cikád sa často mieša s melódiou ústnej harmoniky. Cez deň naopak všetko utíchne. Huacachina je ako tajomstvo, také, aké máte sami so sebou a len s tými, ktorí toto miesto navštívili s vami. Nedá sa slovami opísať, nedá sa podeliť o pocity a zážitky, o ktoré ste sa tu obohatili, nedá sa opísať farba slnka, ktorú malo, keď zapadalo za pieskové duny.

Je to miesto, ktoré nikto nečaká a predsa si každého podmaní. Pri nasadaní do taxíka, ktorý vás vezie naspäť do Icy, si sťažka povzdychnete a poslednýkrát sa ešte poobhliadnete na všetky strany. Zázračné, neprestávate nahlas opakovať. Neštudujte preto turistických sprievodcov, negooglite fotky a nepýtajte sa na názor ostatných. Vyberte sa do Huacachiny a zažite ju takú, aká naozaj je.

 

Autor: Júlia Šustáková

Zdieľať článok na Facebooku

Zdroj: Júlia Šustáková

Hodnotenie článku:
3.0/5 (2 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk


Pondelok, 15. júl. 2024. Meniny má Henrich.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa