NA CESTÁCH Hanamači - kvetinové mestá

18.08.2010 |   |    | 

JAPONSKO - Od prvej chvíle, keď sa ocitnete v starom cisárskom meste Kjóto, zatúžite na vlastnej koži zažiť atmosféru čias, keď ešte maiko a geiko neboli turistickou atrakciou, keď sa po prašných uliciach prechádzali samurajovia a jedinými taxíkmi boli viac či menej pohodlné rikše....



Mnohé miesta v Japonsku dodnes vyzerajú, akoby sa v nich zastavil čas. Napríklad v bývalom hlavnom meste Kjóto (Kyōto) sídlia školy, ktoré vyučujú umeniu tanca, divadla či hre na tradičné hudobné nástroje. Skoro každý deň sa tu oslavuje nejaký sviatok. Na jeden z najslávnejších, Gion macuri, sa v polovici leta schádzajú ľudia z celej krajiny.

Gion, podľa ktorého dostal sviatok meno, je jedna z oblastí, ktorým sa hovorí hana-mači, doslova kvetinové mestá. Sú to miesta, kde žijú, pracujú a študujú maiko (doslova „tanečnice“, „učeníčky“ na geiko) a geiko (nesprávne nazývané gejše). Takých štvrtí je v Kjóte šesť.

 

Medzi mostmi

Ponto-čó je úzka ulička vedúca pozdĺž rieky Kamo, plná malých obchodíkov a reštaurácií. V letných mesiacoch sa väčšina podnikov rozširuje o terasy, vybiehajúce až nad rieku. Keď tu sedíte na rohožiach pri nízkych stolíkoch, osviežujúci riečny prúd vám buble priamo pod nepohodlne zloženými nohami. Niekedy sa uvádza, že názov Ponto-čó je odvodený od zvuku bubienka, inokedy zase, že pochádza z portugalského slova „ponto“ alebo „ponte“ – most.

Pravdou však je, že Ponto-čó je na oboch koncoch olemované mostmi, ktoré akoby spájali dva svety. Svet obchodných domov, obrovských neónov a všadeprítomných herní pačinko s guľôčkovými výhernými automatmi na jednej strane – a svet starobylého divadla kabuki a tradičných čajovní, svet, kde namiesto reklamných sloganov a guľôčkovej paľby znejú prastaré chrámové zvonce.

 

Kde sa obdivujú kvety sakur

Samotný Gion sa rozprestiera pred bránami slávnej pútnickej svätyne Jasaka. Dnes sa delí na dve samosprávne oblasti, Gion Kóbu a Gion Higaši. Gion Kóbu je najčastejším cieľom cudzincov, ktorí zatúžia uvidieť na vlastné oči skutočnú „gejšu“. Tadiaľ prechádza známa Hanami-kódži (doslova „ulička, kde sa obdivujú kvety sakur“), na ktorej začiatku sa nachádza najslávnejšia kjótska čajovňa Ičiriki. Tu údajne strávil svoje posledné hodiny Oiši Kuranosuke, vodca legendárnych 47 samurajov.

Vraj práve tu sa opil do nemoty, aby odviedol pozornosť od smrti svojho pána. Zodpovednosti sa však nakoniec nezriekol a spolu so všetkými svojimi vernými spáchal rituálnu samovraždu – seppuku. Príbeh sa stal námetom mnohých divadelných hier aj filmov. Priamo v čajovni Ičiriki sa udalosť pripomína každý rok 20. marca. Vtedy maiko rozprávajú známy príbeh prostredníctvom tanca – a pripravujú čaj s použitím riadu, ktoré sa spája s príbehom.

Na konci ulice Hanami-kódži sa nachádza jeden z najstarších zenových kláštorov v Japonsku, Kennindži. Oblasť medzi chrámom Kennindži a riekou Kamo-gawa sa volá Mijagawa-čó a je tiež jedným z hanamači. Mijagawa doslova znamená „svätyňová rieka“. To preto, že práve na týchto miestach sa počas sviatkov očisťujú v rieke prenosné svätostánky mikoši. Oblasť bola zriadená v roku 1666, odvtedy však niekoľko ráz vyhorela.

Severným koncom prilieha ku kabuki divadlu Minami-za. V jeho blízkosti žilo veľa umelcov, preto tu vyrastali čajovne ako huby po daždi. Oficiálne povolenie k prevádzkovaniu živnosti však dostali až v roku 1751. Divadlo Minami-za je každoročne začiatkom decembra vyzdobené drevenými tabuľami oznamujúcimi udalosť s tristoročnou históriou, kao-mise sóken – verejné predstavenie najlepších hercov kabuki. V tých časoch sa do Kjóta schádzajú najlepší herci divadla kabuki, aby tu predviedli svoje umenie. Na predstavení sa ako diváci zúčastnia maiko a geiko zo všetkých oblastí v Kjóte. Zvlášť pre túto príležitosť majú účesy vyzdobené girlandami maličkých ceduliek, na ktoré sa im podpisujú ich obľúbení herci.

 

Sedem budov

Kedykoľvek navštívim oblasť Kamišičiken v susedstve svätyne Kitano tenmangú, predstavujem si, že som sa ocitol v 16. storočí, keď v záhradách svätyne vojenský vládca Japonska Tojotomi Hidejoši usporadúval najskvelejšiu čajovú slávnosť všetkých čias – a neďaleké čajovne boli vďaka privilégiám, ktoré im pri tejto príležitosti udelil, na vrchole slávy. Hidejoši prizval na slávnosť najznámejších majstrov a znalcov čajového obradu z celej krajiny (mnohí z nich boli zároveň významnými politikmi, vplyvnými finančníkmi či bohatými obchodníkmi), aby sa im pochválil svojou skvostnou zbierkou čajového riadu.

Známa čajová súprava bola totiž v týchto časoch nielen pokladom ohromnej ceny, ale aj symbolom politickej a vojenskej moci (slávna miska mohla mať rovnakú hodnotu ako celá jedna provincia). Z oblasti Kamišičiken dodnes dýcha čaro tradičných umeleckých disciplín, ako keby odtiaľ vznešení návštevníci slávnosti nikdy neodišli.

Oblasť dostala svoje meno podľa toho, že tunajších sedem čajovní (šiči-ken znamená doslova „sedem budov“ – dnes je to však už len symbolický údaj) bolo v 14. storočí postavených z materiálu, ktorý bol pôvodne určený na rekonštrukciu svätyne, a bol teda zasvätený božstvu (kami). Kamišičiken je tak vôbec najstarším kvetinovým mestom v Kjóte. Tunajšie ulice pôsobia – na rozdiel od svetoznámeho Gionu – akoby opusteným dojmom. Ak práve nie je večerná špička či obdobie slávností, mihne sa len tu i tam nejaká uponáhľaná maiko, prejde osamelý taxík.

V lete, keď sú tu otvorené „pivné záhrady“, kde maiko pod šírym nebom servírujú jedlo a pitie, majú aj mladí a nie príliš zámožní ľudia možnosť porozprávať sa s nimi – čo je veru veľmi exkluzívny zážitok. Oblasť Kamišičiken susedí s tradičnou štvrťou tkáčov Nišidžin, kde sa vyrába svetoznámy kjótsky brokát. Na protiľahlom konci tejto štvrte majú svoje sídla najvýznamnejšie školy čajového obradu – Urasenke, Omotesenke a Mušanokódži-senke.

 

Skanzen prostitúcie

Päť vyššie uvedených oblastí sa súhrnne nazýva Kjóto gokagai – Päť kjótskych (kvetinových) miest. Aby bol výpočet tradičných „kvetinových miest“ úplný, musíme doplniť ešte jednu oblasť, ktorá sa však svojím charakterom od ostatných zásadne líši – a má už iba charakter akéhosi skanzenu. Šimabara, otvorená v roku 1589 pod kontrolou vojvodcu Tojotomi Hidejošiho, bola najstaršou oficiálnou oblasťou verejných domov v Japonsku, ktorá – aj napriek veľmi citeľnému úpadku – fungovala až do roku 1958, keď bola v Japonsku prostitúcia zákonom zakázaná. Pôvodne sa nachádzala medzi ulicami Nidžó a Janaginobanba, v roku 1640 ju však na rozkaz mestskej správy presťahovali ďalej od centra.

Meno oblasti je odvodené od slávneho šimabarského hradu v provincii Nagasaki, ktorý sa stal v 16. storočí centrom kresťanského povstania – buď preto, že sa mu oblasť podobala svojím usporiadaním, alebo preto, že zmätky okolo sťahovania nevestincov pripomínali občiansku vojnu... Najstaršie zachované prevádzkarne Wačigaija a Sumija slúžia dnes ako múzeum – a za kultúrnu pamiatku možno považovať aj dnešné formálne nasledovníčky niekdajších tajú (pôvodne označenie pre hodnostárov), čo bývala najvyššia, elitná trieda kurtizán.

Tajú – na rozdiel od dnešných maiko a geiko – bývali nielen špičkové umelkyne, ale zároveň aj najvybranejšie sexuálne spoločnice. To sú oné známe krásavice s detským sprievodom a množstvom obrovských spon v účese, ktoré poznáme zo starých drevorezov. Tajú sa od geiko a maiko na prvý pohľad líšia nielen veľkoleposťou odevu, ale aj jeho praktickým riešením: pásy ich kimon sa zaväzovali spredu, aby ich dokázali zaviazať aj rozviazať samy, bez pomoci „obliekača“.

Všetky kvetinové mestá v Kjóte žijú svojím osobitým životom a ich návšteva dáva cudzincovi možnosť zablúdiť do snového sveta. Každá oblasť má tiež vlastné tanečné slávnosti, na ktorých maiko a geiko každoročne predvádzajú, ako sa zdokonalili vo svojom umení. K najznámejším patrí Mijako odori (tance hlavného mesta) s nepretržitou tradíciou od roku 1872 a Kamogawa odori (tance rieky Kamo).


 

Zdroj/autor: Ľudia a zem 9/09, Lubomír Černota


Zdielať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)

Utorok, 29. september. 2020. Meniny má Michal, Michaela.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa