NA CESTÁCH Dobrodružstvá morského vlka

Húpala sa na malých vlnkách a zakrytá bielou plachtou vyzerala ako nevesta pred sobášom. Motory zdvihnuté, kotva spustená, prístroje zakryté. Čakala až sa naše rybárske trio zložené zo Steva, Davida a mňa nalodí a vyrazí za bohatými úlovkami do neďalekých vôd pod útes zvaný Oslia hlava.

Steve vo svojom maličkom aute priviezol 6 rybárskych prútov, umelé návnady a kompletnú výstroj potrebnú na lovenie rýb do veľkosti dvoch metrov. Davidova brada, vetrom ošľahaná pokožka a predovšetkým staré špinavé a vyblednuté krátke nohavice páchnuce po rybách prezrádzali, že ani on nie je na mori prvý krát. Jediným zelenáčom som bol ja a ako taký som len ticho prizeral ako starí páni pripravujú loď na vyplávanie. So sebou som si priniesol len fotoaparát so širokouhlým objektívom, reku aby som na jednu fotku vedel zachytiť celú rybu čo chytíme.

Steve sa postavil za kapitánsky mostík, postláčal tajnú kombináciu tlačidiel na palubnej doske, následkom čoho čosi zarachotilo v podpalubí a dva obrovské motory Yamaha 400 začali víriť vodu za loďou. Fúkal mierny vetrík a čeril hladinu malými vlnkami, slnko svietilo a my sme sa usmievali. Usadil som sa na zadných sedadlách a psychicky som sa pripravil na romantickú plavbu, obrovskú ulovenú rybu a hejná delfínov nezbedne vyskakujúcich z vody popri lodi.

Prešli sme okolo nákladného prístavu, niekoľkých starých vrakov lodí a oboplávali sme vlnolam, čím sme sa dostali na otvorené more. Malé vlnky vystriedali väčšie vlny, Steve pridal rýchlosť na 25 km/h a David začal nadväzovať umelé nástrahy na voľné konce rybárskych laniek udíc. Romantika trvala asi 7 minút, keď som začal mať pocit, že s môj žalúdok sa necíti úplne najistejšie pri neustálom pohupovaní sa hore-dolu. Zhlboka som dýchal a dúfal som, že svieži morský vzduch zaženie neistotu môjho žalúdka. Zatiaľ čo ja som zhlboka dýchal, David stihol naviazať dva prúty a chystal sa nahodiť nástrahy.

Steve znížil rýchlosť na 11 km/h a David pomalým uvoľňovaním brzdy navijakov postupne pustil nástrahy, ktoré sme ťahali za loďou vo vzdialenosti asi 20 metrov. Predpokladal som, že znížením rýchlosti sa znížia aj moje problémy, ale opak bol pravdou a tak som sa Davida v nenútenej konverzácii nenápadne spýtal, či existuje nejaký postup proti trápeniam morskej choroby. Odpoveďou mi bolo, že zvyk počas 30 rokov na mori, čo ma príliš neuspokojilo, takže som naliehal na serióznu odpoveď. Jediný spôsob, ktorý poznal bol sústredený pohľad na horizont. Keďže morská choroba je vyvolaná neschopnosťou mozgu správne spracovať húpavé pohyby čohosi v uchu tak pohľad na horizont mu pomôže ukotviť sa. Ako predbežná informácia postačujúce.

Boli sme v polovici rozhovoru o tom, ktorým smerom sa vyberieme, keď sa pravý navijak rozbzučal odmotávajúcim sa lankom, na konci ktorého bola chytená ryba. David na mňa kývol, že mám ísť rybu vytiahnuť, na čo som mu povedal, že aspoň prvú nech vytiahne on nech sa pozriem ako sa to vlastne robí. Steve zastavil loď a prebehol k druhému prútu a rýchle začal vyťahovať návnadu, aby sa lanká pri ťahaní ryby náhodou nepomotali.

Zatiaľ čo David ťahal rybu, loď sa neovládaná kývala na metrových vlnách a ja som začal chápať, že nie rýchlosť, ale práve zastavenie spôsobí väčšie výkyvy lode nasledované výkyvmi nálady žalúdka. David vytiahol našu prvú Korfylénu veľkú, Steve si sadol za kormidlo a opäť sme vyrazili. Udice boli opäť spustené a ja som začal nenápadne zisťovať, či fixovanie  horizontu pomôže. Pomohlo, aj keď len v tom, že ľahko nazelenalá farba mojej tváre sa dočasne nemenila na žiadnu inú.

Zabzučal navijak a David mi strčil do ruky udicu, pričom mi radil ako mám pravou rukou navíjať lanko a ľavou rukou držať prút a palcom ľavej ruky musím hýbať lanko tak, aby sa rovnomerne namotávalo na bubon a netvorilo v jednom mieste hrb. Opäť sme stáli a ja som vedel, že to nie je dobré. Vytiahol som ďalšiu korfylénu, podal Davidovi udicu a sústredil som sa na horizont. Loď vyrazila a Steve sa rozhodol sledovať hejno čajok lietajúcich nízko nad vodou s vysvetlením, že je tam pravdepodobne väčšie množstvo sardiniek, alebo iných malých rýb jediacich nejaké riasy plávajúce v mori, čo by mohlo znamenať, že tam budú aj väčšie dravce. Zabzučal navijak a hneď na to aj druhý, takže Steve zastavil loď a aj s Davido sa vrhol k udiciam. Ja som sa vrhol k boku lode, lebo som cítil neodolateľnú potrebu podeliť sa s rybami o moje raňajky.

More sa zavlnilo, vyšplechlo mi do tváre trocha vody a ja som sa cítil lepšie. Nie dobre, ale lepšie. Pri vyťahovaní rýb sme si všimli, že ostatné ryby z hejna sledujú nami ťahanú rybu a tak Dave navrhol, aby sme chvíľu ostali na mieste a skúsili loviť ryby len nahadzovaním blyskáčov. Stáli sme teda na mieste a spodný prúd vody nás pomaly unášal smerom k pobrežiu. Keď sme ani po 10 minútach nemali šťastie na ďalšie úlovky, vybrali sme sa ďalej. Steve navrhol, že ak nechcem chytať ryby tak môžem šoférovať loď zatiaľ čo oni budú chytať. Na kompase mi ukázal kurz, ktoré som sa mal držať, nastavil rýchlostné páky do správnej polohy a ja som sa ujal kapitánskej funkcie. Držať kurz na vzdúvajúcich sa vlnách nebolo pri našej pomalej plavbe jednoduché ale po prekonaní počiatočného morského slalomu som sa naučil rátať s výkyvmi lode a kurzu v dôsledku rôzneho smeru pohybu vĺn.

Vietor silnel, vlny sa zväčšovali a my sme sa vzďaľovali od Oslej hlavy hnaný motormi a unášaný vrcholkami vĺn akoby sme sa snažili o surfovanie s loďou. Cítil som sa lepšie, takže keď zasa raz zakvílil navijak a z vody za loďou sa vyhodila na rybárskom lanku upútaná ďalšia azúrovo-žltá krásavica povedal som si, že prišiel čas urobiť aspoň jednu fotku. Vytiahol som fotoaparát uložený v bezpečí pred vodou v lodnom záchodíku a kým Steve ťahal rybu na palubu, snažil som sa urobiť akčnú fotku.

Výlučnosť paralelného hypnotizovania horizontu s fotením si asi za minútu vyžiadala svoju daň v podobe rýchlo stúpajúceho tlaku na mandle a tak som bleskovo schoval fotoaparát, šmaril ho späť do záchodu a uprel pohľad na horizont. Mal som tri fotky a vedel som, že viac ich z dnešnej rybačky nebude. Steve aj s Davidom sa totiž rozhodli, že vzhľadom k silnejúcemu vetru a veľkým vlnám bude bezpečnejšie vrátiť sa do prístavu. Chytili sme  spolu 6 rýb a oni boli spokojní. Kormidla sa ujal skúsený David a pod jeho vedením vystrelila loď do prístavu rýchlosťou 25 km/h.

Cesta proti vetru a spodným morským prúdom nám späť do prístavu trvala skoro pol hodinu, počas ktorej sme stihli do nitky premoknúť od neustálych spŕšok vody dvíhajúcich sa zakaždým, keď prova lode rozrazila vlnu. David sa za kormidlom škeril od ucha k uchu a výskal pri každej ďalšej sprche. Minuli sme vlnolam a prešli do pokojných vôd prístavu.

Fúkal mierny vetrík, ktorý čeril hladinu malými vlnkami, slnko svietilo a všetci sme sa opäť usmievali. V prístave sme vyložili náradie spolu s korisťou, umyli sme palubu od rybieho slizu, ktorý metajúce sa ryby roznosili po celej lodi a uviazali na mostík plachtu. Nabudúce bez raňajok.

 

Zdroj/autor: Maroš Markovič, drom (pozri aj Galériu)

Zdieľať článok na Facebooku