NA CESTÁCH Na Mojžišovej hore

Okrem chytania slnečných lúčov, polihovania na pláži a skúmania podmorského sveta sme sa rozhodli, že spoznáme aspoň kúsok tejto pre nás neznámej krajiny. Jedným z výletov, ktorý sme chceli absolvovať, bol výstup na Mojžišovu horu spojený s pozorovaním východu slnka.

Odchod autobusu spred hotela bol naplánovaný na desiatu hodinu večer. Celý deň sme sa spolu s priateľmi venovali prímorským radovánkam a trocha sme podcenili „príjemné cestovanie“ tamojšími cestami.

Autobus bol celkom pohodlný s dvoma pripomienkami – asi bol plánovaný pre ľudí nižšieho vzrastu, takže priemerne vysoký cestujúci nevedel, kam si má upratať svoje dolné končatiny, a klimatizácia mala len dva stupne: vypnúť a zapnúť, a teda sme sa buď topili „vo vlastnej šťave“ alebo drkotali zubami.

Asi po 5 hodinách sme sa „dohrkotali“ na parkovisko pri Kláštore sv. Kataríny. Každý z nás dostal na cestu fľašu vody, džús a baterku a po strohých pokynoch nášho mladého sprievodcu sme o 3.45 hod vyrazili k vrcholu. Kráčali sme po hadiacej sa ceste.

Okolo nás bola úplná tma, ktorú osvetľovali zhora hviezdy, ktorými bola obloha husto posiata, a zdola blikotajúce svetlá pútnikov. Tie redli s narastajúcou vzdialenosťou od východiskového stanoviska, až bolo nakoniec vidno len kde-tu nejaké svetielko veľkosti svätojánskej mušky. Sem-tam sme zakopli o kamienok, sem-tam o ťavy, ktoré vyvážali slabšie nátury, sťaby taxíky, pod vrchol hory.

Počas cesty sme mali viacero zastávok na doplnenie tekutín, v rámci ktorých poniektorí členovia našej dvojice vytrvalo protestovali proti ďalšiemu výstupu a dušovali sa, že ak sa nabudúce na niečo podobné dajú, určite sa deň predtým nebudú pripekať na slnku. Zase sa potvrdilo to staré známe – hlúpa hlava, trpí celé telo.

Počas jednej z prestávok sme zrazu videli, ako sa k nám približuje celkom urastená ťava. Spočiatku sme si ju príliš nevšímali, veď už sme ich stretli množstvo. Pozornosť sme jej začali venovať, až keď sa viac priblížila, pretože sa smerom dole vybrala sama. Asi sa jej nechcelo čakať, kým majiteľ dopije čaj, a bola asi trošku načertená, lebo prskala a frflala celou cestou.

Pred posledným asi polhodinovým „kameňolezením“ na samý vrchol sme museli prejsť trocha dlhší úsek cesty lemovaný po oboch stranách oddychujúcimi ťavami. Aj napriek únave sme ju prekonali expresne rýchlo obzerajúc sa, ktorej sa zapáčime natoľko, že nás osobne pozdraví. Už dávno sme nevideli pohromade toľko žiarivých úsmevov...

Hore sme sa usalašili na malom kameni, prezliekli prepotené tričká, a potom to prišlo. Približne o 6:25 hod. začalo spoza kopcov priamo pred nami pomaličky vykúkať slniečko. Priam sme cítili, ako sa do nás opiera svojimi lúčmi. Toto úžasné divadlo stálo za každú vynaloženú námahu. Povedala som si, že Mojžiš si musel veľmi ctiť svojho Jahveho, keď niekoľkokrát vystúpil na Sinaj, aby prijal jeho prikázania a rady pre izraelský ľud.

Keď sme sa rozhliadli okolo seba, nevideli sme široko-ďaleko nič, len holé červené skaly. Chvíľu sme sa ešte zdržali, zjedli skromné raňajky a keď už väčšina pútnikov bola na odchode, vybrali sme sa aj my.

Na zostup ku kláštoru sme si zvolili kratšiu, o to však náročnejšiu cestu. Trvala niečo menej ako dve hodiny, ale viedla strmo dole po skalách, takže po príchode dole sme sa smiali, pretože sa nám triasli nohy ako malým kozľatám. Dole sme absolvovali prehliadku najstaršieho kresťanského kláštora sveta s Mojžišovou studňou a Horiacim kríkom, z ktorého sa Mojžišovi prihováral Boh.

Cestou späť sme konečne videli reálnu okolitú krajinu – skaly, piesok, len niekde osamotený strom, ktorý reprezentoval život v tejto pustatine. Veľmi to pripomínalo mesačnú krajinu. Pre našinca zvyknutého na lesy a polia to bol neopísateľný zážitok...

Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám... Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete

Zdroj/autor: Veronika H.,drom

VIDEO Na Hore Sinaj