TALIANSKO - O Talianoch zvykneme hovoriť, že sú prudkí, horkokrvní. Dávame im vlastností, ktoré z nich robia všeličo iné, len nie dojem trpezlivých ľudí. Ja však mám úplne iné skúsenosti.
V lete r. 1993, kedy Slováci húfne navštevovali talianske prímorské letoviská na severe Jadranského mora, sme boli v malom prístavnom mestečku Caorle. Večerný čas sme často trávili prechádzkami po starom meste.
Tak, ako sa na správnych Slovákov patrí, nechodili sme samostatne, ale v menších skupinkách, v ktorej bol aspoň jeden, čo vedel nejaký cudzí jazyk, najčastejšie nemčinu. V strede skupiny bol obyčajne jeden „bavič“, ktorý neustále udržiaval pozornosť celej skupinky.
Keďže sme nechceli budiť pozornosť miestnych tým, že budeme sa potulovať neorganizovane ako nejaká horda z pralesa, išli sme po ceste pekne v línii, vyrovnaní, jeden vedľa druhého, na celú šírku ulice. Nikto nebol o krok, ani vpredu, ani vzadu. Bolo nás presne toľko, aby sme sa tesne vošli na celú šírku ulice.
„Bavič“ bavil, my sme počúvali a presúvali sme sa pomalým krokom vpred. Zrazu som si všimol, že našim smerom tesne za nami ide starší pánko na bicykli. V duchu som si pomyslel: „ Iste budeš chcieť prejsť, asi ťa pustím.“ V dobrej viere, že mojim zastavením sa vytvorí priestor v našej pravidelnej línii a dedko na bicykli prejde, som zostal stáť. Celá naša línia bola však už v tom čase taká „vycvičená“, že všetci ostali stáť a zábava pokračovala na mieste. Dedko zbadal, že som ho chcel prepustiť cez našu „bojovú“ líniu, ale pohotovo zareagoval a zostúpil z bicykla.
Zábava pokračuje a dedko si ide oči vyočiť hľadaním škulinky v línii, kde by prešiel. Keďže žiadny prechod sme mu nevytvorili, ostal stáť na mieste. Bicykel v rukách, v očiach mierny údiv. Prešlo asi pol minúty a nikto z nás, okrem mňa si nevšimol, že za nami niekto musel zastať, pretože sme mu nedovolili prejsť.
„Teraz by to malo prísť,“ hovorím si. „Dedo spustí pravý nefalšovaný taliansky rev“. V duchu som sa pripravoval, ako preruším v rozprávaní nášho „baviča“, ako všetkým naraz zakričím, že bránime niekomu, kto by chcel prejsť. Keďže prešlo ďalších desať, pre dedka nekonečných, sekúnd, dedko sa začal na niečo chystať. So záujmom som sledoval, čo to asi bude. Ani v najmenšom som nepredpokladal to, čo sa stalo.
Dedko pravou nohou elegantne vykopol malý stojan z bicykla, oprel bicykel o stojan a vybral z vrecka cigaretu. Švihácky si ju pripáli, plným dúškom potiahol z nej a pôžitkársky vyfúkol dym. Proste: Obrad.
V nemom úžase, s otvorenými ústami som hľadel na dedka, ako kľudne počká, kým sa my vykecáme a ráčime ho pustiť dopredu. Keď mal dedko niekoľko šľukov za sebou, konečne si ostatní niečo všimli. Ale nie to, že on stojí za nami, ale že ja pozerám niekde dozadu.. Okamžite boli samé „Prego, signore!..“ Urobili v línii medzeru, aby sa dalo prejsť.
Ak by sme čakali, že dedko okamžite odfrčí, tak sme sa mýlili. Dedko pomaličky podišiel na kraj ulice, kde bol odpadkový kôš, tam zahasil cigaretu, vrátil sa k bicyklu, založil stojan, nasadol a pomalým tempom odišiel.
Skupina dovolenkujúcich Slovákov ostala stáť zahanbene na ceste. Ja však už o Talianoch viem svoje. Majú to, čo nám na Slovensku, najmä v poslednom čase, chýba. Úctu, trpezlivosť a toleranciu k druhým.
Zdroj/autor: Gabriel V.,drom
