Mengusovská dolina

Miernym stúpaním chodník vedie na vrchol morénového valu Trigan (1 481 metrov). Moréna je spoločným dielom dvoch susedných ľadovcov, ktoré v poslednej ľadovej dobe zapĺňali Mlynickú a Mengusovskú dolinu.

Za Triganom chodník pokračuje po juhovýchodnom svahu Patrie (2 203 metrov), ktorou sa končí mohutný hrebeň Bášt. Pre úsek magistrály medzi Štrbským a Popradským plesom sa používa aj názov „letná“ cesta, pretože je otvorený iba v lete.

V zime sa k Popradskému plesu chodí najčastejšie po asfaltovej ceste, ktorá vedie osou Mengusovskej doliny (modrá značka) od zastávky tatranskej elektrickej železnice na trati medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom (zastávka Popradské pleso). Letnú cestu v zime ohrozujú časté lavíny padajúce po východných svahoch hrebeňa Bášt.

Krajinársky veľmi pestrá Mengusovská dolina patrí medzi turisticky najnavštevovanejšie doliny Tatier. Prvým majiteľom Mengusovskej doliny bol gróf Botyz. Získal ju v roku 1264 darom od kráľa Bela IV., ktorého údajne na poľovačke v Tatrách zachránil pred rozzúreným medveďom. Keďže sa v donačnej listine táto udalosť vôbec nespomína, dôvodom kráľovej štedrosti pravdepodobne boli Botyzove vojenské zásluhy.

Názov Mengusovskej doliny napovedá, že patrila do sféry hospodárskych záujmov obyvateľov Mengusoviec. Až do roku 1897 bola dolina vo vlastníctve Botyzovych potomkov Mariássyovcov. V roku 1928 sa územie doliny stalo vlastníctvom štátu. Najstaršia písomná zmienka o Mengusovskej doline pochádza od Juraja Buchholtza staršieho z roku 1719.

Turistický záujem o dolinu sa výrazne zvýšil v druhej polovici 19. storočia po vybudovaní chodníkov vedúcich k Popradskému plesu zo Štrbského Plesa a Mengusovskej poľany (dnešná zastávka tatranskej elektrickej železnice Popradské pleso). V rokoch 1879 až 1904 sa postupne vybudovali turistické chodníky smerujúce k Hincovým plesám, Žabím plesám, na Ostrvu a Rysy.

Zdroj/autor: Dajama, Tatry, drom